„Platí psychologická axióma, že keď sa psyché odštiepi od vedomia, je len zdanlivo nečinná; v skutočnosti si podrobuje osobnosť posadnutosťou s tým výsledkom, že ciele dotyčného sú falzifikované v záujme zosilnenej odštiepenej časti “

 (Carl Jung, 1940, str. 164).

V Afganistane sa šírila konšpiračná teória, že sa Červený kríž snažil prostredníctvom očkovania otráviť obyvateľov. Donald Trump roky šíril „teóriu“ o tom, že prezident Obama nemal americké občianstvo, alebo že [Obama] nechal odstrániť sudcu Najvyššieho súdu USA Antonina Scaliu. Trump dnes spochybňuje výsledky volieb, mení fakty tak, ako sa mu to hodí a lož nazýva „alternatívnou pravdou“. Prišiel na to, ako skrz myšlienky ovládať verejnú mienku. I keď konšpiračné teórie vychádzajú z fantázií, dokážu reálne ovplyvňovať dejinné udalosti, majú na svedomí ľudské životy. Tieto teórie falzifikujú dáta a často predstierajú vedecký či racionálny základ. Ich „živý“ zdroj sa ale skrýva v nevedomí. Viera v konšpiračné teórie spravidla vyživuje skrytú nevedomú pozíciu alebo stereotyp[1] a zakrýva tak pravé dôvody, čo vedie k pokriveniu vnímanej reality a následnému pokriveniu žiadúcich dejov. Pripomeňme si, ako napríklad v stredoveku bránili tzv. náboženské [kozmologické] teórie rozvoju vedy a koľko žien muselo v priebehu inkvizície zomrieť ako „čarodejnice“.

Viac než 300 rokov neskôr, doba internetu, prístupu k informáciám…konšpiračné teórie rastú ako huby po daždi…Vedomie, učí nás Jung, nemôže nikdy ovládnuť nevedomie, môže ho nanajvýš poznať a nadviazať s ním dialóg.

Naturam expellas furca, tamen usque recurret et mala perrumpet furtim fastidia victrix,” povedal Horácius. Môžeme vyhnať prírodu vidlami von, ona sa nám i tak vráti ako víťaz nad naším opovržením!

Konšpiračné teórie, tak ako všetky teórie, ktoré vyrastajú z podhubia nevedomia, sú už z definície iracionálne, i keď sa tvária veľmi rozumne. Ako varoval sv. Matúš (7:15): Pozor na vlky v ovčom rúchu! Konšpiračné, alebo, ak chcete, bizarné teórie tu boli od nepamäti, snáď od dôb, kedy sa vedomie započalo diskriminovať, vymedzovať voči nevedomiu.                                                      KT najskôr odkazovali na nadprirodzené sily, dnes sú to skôr sily „prirodzené“. Rola symbolu sa ale s prílišnou „svetskosťou“ vytráca a môže viesť ku „konkretizácii“, teda doslovnosti prežívanej reality.

Pozrime sa na rozdiely a spoločné rysy „sakrálnych“ a „profánnych“ teórií, teda tzv. moderných konšpiračných a tradičných náboženských teórií, ktoré sa rokmi transformovali v dogmy- t.j. „pravdy“, a ktoré neboli pochopené symbolicky, čiže citom a rozumom[2].

Keď starovekí Gréci verili, že Eros posvätil vzťah Zeme (Gaia) a Oblohy (Uranus), iste to nemysleli doslovne. Rovnako tak chápali rozmer ľudského utrpenia, pokiaľ tieň drží protiklady natoľko od seba, aby na seba nedosiahli. Preto snáď verili, že Zeus odsúdil titana Atlasa, aby na veky vekov držal na svojich pleciach západnú oblohu.

Jung (1950) povedal: „Človek, ktorý je posadnutý svojím vlastným tieňom, si vždy zacláňa svetlo a padá do vlastných pascí.“                                                                                        

V Starom zákone sa dočítame, že Boh zoslal na Egypťanov skazu v podobe krvavých riek, pretože faraón odmietol oslobodiť deti Izraela (Ex 7:14 -11:10). Nasledovalo ďalších deväť rán v podobe invázie žiab, komárov, rojov múch, dobytčieho moru, vredov, krupobitia, kobyliek, temnoty a smrti prvorodených.

Za niektorými Božími pomstami mohli stáť prírodné, čiže racionálne vysvetliteľné príčiny, čo sa v podstate i rada vedcov pokúsila dokázať. Lenže 1600 rokov pred naším letopočtom existovalo len veľmi málo ľudí, ktorí by vysvetľovali akúkoľvek životnú udalosť inou než nadprirodzenou mocou. Táto paradigma vnímania reality skrz všemocné božstvo vládla ľuďom viacmenej od počiatku kognitívnej revolúcie Homo sapiens, teda zhruba po dobu 70 tisíc rokov (Harari, 2014).

Boli to až nedávno grécki stoici ako Zenón z Kitia (264 p.n.l.), Kleanthés z Assu (330-230 p.n.l) či neskôr Aristoteles (384-323 p.n.l.) a cynici, ktorí si dovolili prelomiť tabu a ako jedni z prvých mysliteľov svojou analytickou metódou preniesli morálnu zodpovednosť z bohov na človeka. Pozvoľný nástup racionálneho myslenia a ústup moci kolektívnych inštitúcií ale skomplikoval spôsob, akým si ľudia vysvetľujú pôvod zložitých, obzvlášť „negatívnych“, teda emocionálne bolestivých zážitkov. Viera v božskú vôľu začala byť nahradzovaná rozmanitými teóriami, ktoré vytvárajú priestor pre masívnu úzkosť z chaosu.  Pluralita informácií tak prispela k tomu, že konšpiračné teórie získali na individuálnej kreativite. Ich jedinečnosť je však len zdanlivá!

Zatiaľ čo v prostredí tradičných kultúr prevládali pevne zakorenené spôsoby vysvetľovania reality (náboženstvo), územná a myšlienková otvorenosť umožňuje väčšiu rozmanitosť pre jej uchopenie[3]. Náboženská viera si v modernej dobe zachovala mandát pre eschatologické a kozmologické otázky. Konšpiračné teórie sa postupne vniesli tam, kde k vysvetleniu stačila svetská kauzalita, vplyv nevedomých faktorov ich ale vôbec neprestal formovať…

Bohovia a ich nadprirodzené sily boli nahradení sofistikovanou mocou agentov, bohatých iluminátov, slobodomurárov, prezidentov mocných štátov, Židov a ich tajných služieb. Slová, ktoré majú za cieľ otvárať symbol, sú zamieňané za slová, ktoré nás uväzňujú svojou „doslovnosťou“. Tým sa pretrháva živé spojenie medzi bytostným Ja a naším egom, teda ja. „Toto pretrhnutie spojenia s nevedomím a naše poddanie sa slovám má jednu veľkú nevýhodu: vedomá myseľ sa stáva viac a viac obeťou vlastnej diskriminačnej aktivity, náš obraz sveta je rozlámaný na nespočetné kúsky a pôvodný pocit jednoty, ktorým sme boli vnútorne zjednotení s nevedomou časťou psyché  je vzápätí stratený “ (V.S. 11, par. 443).                                                                                          Náboženské teórie sa líšia od tých konšpiračných hlavne v tom, že konšpiračné teórie sú v striktnom zmysle slova spravidla sekulárne. Je to človek, ktorý sa spikol, človek, ktorý je pôvodcom zla, človek plánujúci pokorenie, opantanie či elimináciu iného človeka. Vo výnimočných prípadoch označujú KT za pôvodcu spiknutia mimozemskú civilizáciu. U sekulárnych teórií sa omnipotencia prenáša z Boha na človeka. Projekcia sa nestiahne, je len premiestnená inde, pričom ostáva pod vplyvom tieňa bytostného Ja.

Jung hovorí: „Keď sa človek stotožní s archetypickým obrazom, vnímaný svet naberie archetypálne rozmery. Archaizmus sa primárne primyká k fantáziám nevedomia, t.j. k výtvorom činnosti nevedomej predstavivosti, ktorá zasahuje až do vedomia. Obraz má archaický rys, pokiaľ obsahuje nezameniteľné mytologické paralely“ (str. 413).

Konšpiracizmus a náboženstvo majú práve z tohto dôvodu niečo spoločné (viď. Zdeněk Vojtíšek, Dingir 2, 2016):

  1. Konšpiracionisti veria v dokonalého „režiséra“ a dokonalý plán spiknutia
  2. Hľadajú tajné „znamenia“ a veria vo svoju „vyvolenosť“
  3. Nakoľko sú „elitami“, ich viera je len ťažko otrasiteľná
  4. Veria v zápas dobra a zla, zároveň sa vnímajú ako hrdinovia stojaci na strane dobra
  5. Veria, že vidia „srdcem“, teda „nad-racionálne“
  6. Všetky dôkazy vzťahujú k vopred vytvorenej téze, „prvotnej príčine“

Ako náboženské, tak i konšpiračné teórie dávajú pocit “katarktického vhľadu,” teda vysvetľujú prečo (s akou motiváciou) sa negatívna udalosť deje. To dáva nádej, že človek sa nejakým spôsobom môže podieľať na jej kontrole a ovplyvniť jej výstupy. U náboženstva, ktoré predpokladá kontrolu vyššou bytosťou, čiže bohom, sa človek snaží modifikovať svoje konanie tak, aby tejto bytosti vyhovovalo. Zatiaľ čo konšpiračná teória kladie priamu zodpovednosť do rúk človeka. Napríklad tí, čo veria, že bývalý prezident Obama nemá rodný list USA, budú apelovať na dostupné ľudské zdroje, aby to vyriešili. Avšak i tu môžeme vystopovať aspekt istej omnipotencie. I keď je to boj s veternými mlynmi, ako veria zástancovia teórií, za konšpiráciou stojí mocný človek, ktorý naplánoval veci tak dokonale, že je prakticky nemožné zlo-čin odhaliť a učiniť tak zadosť spravodlivosti.

Tých, ktorý veria, že útok na WTC v NY naplánovala CIA, nepresvedčia ani video-dokumentácie, dôkazy či analýzy. To všetko je sofistikovane prepracované tak, aby zmiatlo širokú verejnosť. Samozrejme, nie tých, ktorí skrz konšpiráciu získali prozreteľnosti! Existuje teda nádej (alebo lepšie povedané viera), ktorá sa odsúva k nedosiahnuteľnosti. Opäť tu možno badať podobnosť s náboženstvom, resp. s náboženskou posadnutosťou. Nesmieme ju však zamieňať s duchovnosťou!

Keď hovorím o náboženstve, mám na mysli skôr iracionálnu, rigidnú vieru, ktorá sa vzťahuje k bohu majúcemu plán a plnú kontrolu nad dianím. Rozlišujme náboženstvo ako inštitucionalizovanú  formu, t.j. vierovyznanie (angl. creed), od náboženstva ako formy vnútornej transcendencie, duchovnosti (angl. spirituality). Zásadným rozdielom medzi nimi je miera vedomia symbolického vhľadu, a teda schopnosti prijatia osobnej zodpovednosti. Zodpovednosť je totiž prejavom slobody hľadania príčin svojho myslenia, cítenia a konania, a nielen slepého prijímania nutkavých fantázií ako morálnych princípov.

Duchovnosť charakterizuje jej individuálny, vedomý zreteľ: 1) jedinečná  skúsenosť nevedomia, 2) individuálny vzťah s bytostným Ja (nem. Das Selbst), 3) vedomá voľba (moralita v zmysle napr. Kantovho učenia), 4) tiež osobná mytológia a viera uznávajúca nadprirodzenosť, voči ktorej však ostáva v spytujúcom a hľadajúcom vzťahu. Viera, ktorá je založená na osobnej skúsenosti, nielen na predstavách. Pred druhú, fundamentalistickú a skôr doslovnú (angl. literal) formu náboženstva je charakteristická: 1) kodifikovaná (často inštitucionálna) skúsenosť Boha, 2) predpísaná povaha viery (kresťanstvo, islam a pod.), 3) teológia a mytológia (Biblia, Korán), 4) predpísané náboženské úkony a rituály (omše, hajj a pod.).

Z hlbinne psychologického pohľadu je vlastne konšpiračná teória jedinečnou náboženskou teóriou, kde sa ego (ja) vyrovnáva s pôsobením nevedomého obsahu. Čím menej si je ja vedomé týchto obsahov, tým viac prepadá ako fascinujúcim (fascinans), tak aj hrozivým (tremendum) aspektom (mysterium) bytostného Ja. Miera iracionality, tak u náboženstva, ako aj u konšpiračných teórií, určuje práve identifikácia s nevedomím a jej následné pôsobenie na vedomie. Jednoducho povedané, „temná strana“ bytostného Ja deformuje názor a spôsobí posadnutie (angl. possess) vedomia nutkavou predstavou. U konšpiračných teórií sú to spravidla individuálne obsahy, ktoré sú dôvodmi pre ich zastávanie, zatiaľ čo pri fundamentalistických náboženských postojoch sa jedná o hlbinné archetypálne energie, ktoré sú výrazne disociované (odštepené) od ja (ega). V „temnom náboženstve“ sa ja „skrýva“ za kolektívny obraz boha (viď. Theocalypsis), pri konšpiračných teóriách možno usudzovať na „zatemnenie“ vedomia skôr osobnými obsahmi, preto je tu tiež väčšia možnosť korekcie. Inak povedané, záleží od miery, čiže sily archetypálnej obrany. Schopnosť ľudskej mysle utvárať organizáciu na základe jednotnej myšlienky, obrazu, patrne stojí za rozvojom kultúry. Zároveň ju ale komplikuje individuálny vývoj, pretože v sebe nesie nevedomú túžbu túto zjednocujúcu ideu neustále hľadať.

Práve preto, že tvz. temné náboženstvá, ale aj konšpiračné teórie sú založené na identifikácii s nevedomými obsahmi, nedokážu ich priaznivci preciťovať plnou hĺbkou duchovných pocitov, a tak ostávajú len pri primitívnych, dalo by sa povedať „surových“ emočných prežitkoch. Duchovnosť sa vyznačuje hrdinskou schopnosťou vstupovať do sveta temnoty s otvoreným srdcom a odhodlanosťou trpieť všetky nástrahy tejto temnoty. Konšpiračný postoj utrpenie len neuroticky predstiera a bázeň sa mení na strach. Strach, od ktorého sa ľahko uľaví projekciou temnoty na druhého!

Antonio Damasio (2003), vedec zaoberajúci sa neuro-výskumom mozgu, sa vyjadril: „Som neustále udivený poznaním, že emócie nie sú len tieňové stránky myslenia, ale že sú priamo zodpovedné za náš proces rozhodovania.“ Jung už v roku 1921 presne popísal, ako inferiórna (nevedomá) funkcia deformuje naše vedomie. V zásade platí, že čím si je ja menej vedomé svojho tieňa, tých viac je náchylné k prepadnutiu jeho vplyvu. Ťažkosti s vyrovnávaním sa s bolesťami sveta, akými sú napríklad nezvládnutie vývojových prechodov, teda poruchy vývoja, indoktrinácia (propaganda, brainwashing), traumy a smrť, resp. strach zo smrti, sú typickými dôvodmi oslabujúcimi schopnosť ja udržovať protiklady v rovnováhe. Konšpiračné teórie poskytujú falošné útočište, ktoré chlácholí ja archetypálnymi fantáziami. Ľudia, ktorí trpia výrazným pocitom nedostatočnosti, pocitom, že sú neuznaní, obavami z budúcnosti, xenofóbiou a strachom z neznámeho, určitou bezmocnosťou alebo hnevom voči nadchádzajúcim podmienkam, sú náchylnejší k manipulácii. Propaganda, ktorá stavia na princípoch konšpiračných vzorcov, padá u týchto ľudí na úrodnú pôdu. Po voľbách v USA tento jav bohužiaľ pozorujeme denne. Pri indoktrinácii od útleho detstva je teória takpovediac vtesaná do osobnosti. To môžeme pozorovať na príklade Severnej Kórey, kde sú konšpiračné teórie vštepované národu systematicky. Putin zas investuje do propagandistickej teórie o krvilačnom Západe (Šolc, Vesmír, 2016).

Pochopiteľne, neexistuje jednoduchý dôvod, prečo ľudia prepadajú konšpiračným teóriám. Psychologický profil ich priaznivcov odhaľuje tendenciu k nižšej emocionálnej inteligencii, zníženému sebavedomiu a nižšiemu dosiahnutému vzdelaniu. V prevažnej miere ide o mužov. Medzi ďalšie tendencie patrí popieranie vedy, potreba podriadenia sa autorite, reaktivita, etnocentrizmus a konzervatizmus.

Vo všeobecnosti platí, že ľudia, ktorí nemajú dobre vyvinutý vhľad do vlastných nevedomých bolestí, akými sú pocit bezmocnosti, izolovanosti, odcudzenia, nízka sebadôvera či nedostatok duchovnosti (istej symbolickej rigidity), sú k nasledovaniu konšpiračných teórií náchylnejší.

Z hlbinne psychologickej perspektívy majú títo ľudia obmedzenú schopnosť symbolického rozjímania, čím sa myslí obmedzenie schopnosti udržovať vedomú rovnováhu medzi protichodnými a bolestivými emóciami skrz vzťah k symbolu. Konšpiracizmus nie je duševnou chorobou, je takpovediac vývojovou pascou, kedy sa stráca symbolický vhľad do nevedomých obrazov.  Spôsob myslenia u konšpiracionistov  je skôr doslovný (konkrétny), teda detinsky magický. Môžeme hovoriť o zníženej flexibilite ja. Jeho rigidnosť spravidla vedie k jednostrannosti zamerania.

Pokiaľ je jáske vedomie dostatočne otvorené novému významu a zároveň dostatočne odolné vplyvom negatívnych emócií, môže dôjsť ku spojeniu nového a daného významu, teda k vývoju (t.j. individuácii). Buddhovo učenie tvrdí, že stredná cesta, cesta rovnováhy, je zlatá. Hovorí, že keď je struna citary príliš napnutá, môže prasknúť, no ak je privoľná, nevydá ľúbezný tón. Ja, ktoré je priveľmi napnuté nadmierou svojich obrán, má tendenciu uviaznuť v jednostrannosti. Podobne ja, ktoré je príliš voľné, podľahne tlaku štiepiacich sa energií, môže stratiť svoju identitu a poddá sa vplyvu archetypu.

Konšpiračná teória tým pádom vyrastá ako dôsledok nevedomého, inflačného ovplyvnenia jáskeho vedomia (ega) bytostným Ja. Z jungovského pohľadu je konšpiračná teória emočne-kognitívnou štruktúru (obrazom), ktorá poskytuje určitú úľavu od úzkostných, hnevlivých, strach navodzujúcich a iných temných nevedomých obsahov, ktoré majú na jáske vedomie fragmentujúci účinok. Je rozprávkou, kde je nositeľ hlavným hrdinom. KT prevádza komplexnú skutočnosť na relatívne jednoducho uchopiteľný príbeh. Je to vlastne kvázi-náboženský mýtus zdanlivo racionálne vysvetľujúci pôvod zla, ktorý redukuje na ľudskú príčinu. Zároveň poskytuje návod k eliminácii tohto zla, resp. kontroly nad ním. Pretože je ale odtrhnutý od reality, je magickou vierou a nežiaduce zlo tak nevedomky produkuje. Polarita vedomia a nevedomia, s ktorej prirodzene pramení nejednoznačnosť, paradoxita, iracionalita a i., nachádza cez KT únik do jednoznačnosti. Umožňuje tak projekciu odmietaných obsahov von, na nepriateľa. Taktiež dovoľuje kognitívne uzavrenie (angl. closure) problémov.

Podobne ako je tomu u fundamentalistických náboženských postojov, majú konšpiračné teórie tendencie narastať v prostredí, ktoré amplifikuje vyššie popísané psychologické symptómy. Dávna antisemitská teória, na ktorej i Hitler vybudoval svoju propagandu, sa uchytila veľmi dobre práve v období ekonomickej krízy. Zdravé vierovyznanie, duchovnosť, má poskytovať vedomiu oporu, s ktorou sa dokáže s temnými obsahmi lepšie vyrovnávať.  Ak však spoločnosť stratí dôveru v to, že v komplikovaných podmienkach dokáže tieto energie regulovať, posunie sa viac k jednostrannej pozícii, ktorá má primitívnejší, rozumie sa fundamentálnejší prejav. V sekulárnom prostredí nahrádzajú potrebu vyrovnávania sa s archaickými energiami sekulárne teórie. Tým sa domnelý pôvod zla presúva od nadprirodzených síl k tým ľudským.

Mnohé postoje vznikajúce v priebehu studenej vojny mali tak v USA, ako aj v Rusku podobu konšpiračných teórií. Dnes vidíme ich nárast v oboch zemiach, ale aj inde vo svete. Prístup k informáciám, vzdelanie, ekonomická prosperita, mobilita a ďalšie atribúty demokratickej spoločnosti pomáhajú udržiavať intenzitu energií konšpirácií v normálnych medziach. Narastanie vnútorného napätia, úzkosti, traumy a dômyselné propagandy v spoločnosti však vedú ku kompenzačnému tlaku nevedomia, čo sa prejaví nárastom početnosti a intenzitou konšpiračných teórií.

Je doslova hrdinskou úlohou každého z nás kráčať tvárou v tvár temnote informačných klamstiev a manipulácií a udržiavať malý plameň sviečky nášho vedomia poznaním samého seba.

Ako hovorí Jung: „Tieň je morálnym problémom, ktorý je veľkou výzvou pre celú jásku osobnosť, pretože nikto nedokáže priviesť tieň do vedomia bez značného morálneho úsilia. Zvedomiť si ho obnáša rozpoznať temné stránky našej osobnosti v ich prítomnosti a reálnosti “ (v: Jung, 1951, str. 8).

Vladislav Šolc (Prešov, * 1972). Jungiánsky analytik, psychoterapeut. Vyštudoval psychológiu na FF UK v Prahe. Momentálne pôsobí v Glendale (Wisconsin) a Chicagu (Illinois). Autor kníh Dark Religion: Fundamentalism from the Perspective of Jungian Psychology (Chiron Publications, 2016, with George Didier), Ve jménu Boha: Fanatismus v pojetí hlubinné psychologie (Triton, 2013), Archetyp Otce a jiné hlubinné psychologické studie (Triton, 2009), Psyché Matrix Realita (Amos, 2007). (V skrátenej verzii článok vyšiel vo Vesmír, 2016)

 [1] To neplatí vždy, pretože niektoré konšpiračné teórie sa ukázali byť pravdivé.

[2] Jung (v: Von Franz, 1964, str. 4) napísal: „Slovo alebo obraz je symbolickým vtedy, keď odkazuje na niečo viac než svoj zjavný a bezprostredný význam. Skrýva v sebe širší nevedomý aspekt, ktorý nie je nikdy presne definovaný či úplne vysvetlený. Nedá sa ani dúfať, že je možné ho definovať a vysvetliť. Keď myseľ číta a preskúmava symbol, je privádzaná k myšlienkam, ktoré ležia ďaleko za poľom pôsobnosti rozumu.“

[3] Nakoľko moderné konšpiračné teórie nevysvetľujú široké kozmologické pravdy, ale len špecifické prípady, vyznačujú sa veľkou variabilitou, i keď často sú ich objektmi mocné koncerny, vlády, prípadne zmienené mimozemské civilizácie