Existujú iba štyri dimenzionálne mohutnosti, alebo lepšie povedané spôsoby vlastnej sebarealizácie .1) Predozadná, zodpovedá jej číslo hmotné – dvojka, 2) hornodolná, zodpovedá jej číslo jedna, ktoré je nekonečnom manifestovaným v realite 3) bezmedzná a bezsmerná – ničotná  zodpovedá jej číslo nula, alebo číslo nekonečna a 4) ľavopravá, ktorej zodpovedá číslo syntetické – tri. Všetky slúžia princípu – láske, aby sa realizoval, resp. realizujúci sa princíp može ľudské vedomie zhliadnuť prostredníctvom týchto sústav. V javovom svete môžeme prostredníctvom vedomia poznávať ich pôsobnosť, chuť (odraz) nie ich samotný obsah, ten je rozumu a skrytý a preto  si o nich vytvára pomocné teórie, aby mohol apriorne vákuum vlastného vedomia naplniť špecificky ľudským myšlienkovým materiálom, teda symbolmi alegorizujúcimi vlastnosti substancií existujúcich ešte pred tímto ľudským vedomím. Niesu ale skryté zmyslom, ktoré neustále a bezpodmienečne prichádzajú do styku s realitou, čím vytvárajú nemennú a istú možnosť princípu aby sa realizoval.  – ináč by sme ich nemohli nazývať zmyslamy, ale nezmyslami. Zmysly nereflektujú mohutnosti per se, ale ich priemet vo svete objektu. (zmysly zodpovedajú hmotnej podstate, preto hmotu reflektujú a objektivizáciou uskutočňujú ; neskutočno, ktoré existuje pred zmyslami je neskutočným pre človeka a jeho vzťahu k hmote, voči samému sebe je však skutočné, bez možnosti uskutočniť sa. Nirvána je „stavom“ neuskutočnenej skutočnosti, čiže potenciou poznajúcou vlastnú zavŕšenosť v sebareflexii aj bez duálneho in concreto. Preto jednotou.) Ako príklad uvediem objektívny význam symbolu strom, ako obraz hornodolnej mohutnosti; cesta v priestore symbolizuje mohutnosť predozadnú a bezsmerná, či nekonečná je predstavovaná nepredstaviteľnom – Bohom. Ľavopravá nemá špecifickú symbolizáciu, ale pomocou nej deje môže vedomie zakódovať ako plynúce od – ku, ako hodinové ručičky, západ a východ slnka apod. To sa týka priemetu v objekte, ktorým sa zabezpečuje realita. Nebyť zdieľania a hmoty nemala by skutočnosť vlastný odraz a Boh by emanoval iba sám seba v sebe, čo je stav totožný s neexistenciou. Realita pochopiteľne vyplýva z duality objektu a subjektu a preto keď je subjekt imanetne neobmädzený, chápe realitu ako limitovanú vlastnosťami hmoty a sice jej pominuteľnosťou. Realita, teda vyplýva so vzťahu, neexistuje sama o sebe. Subjekt je sám tímito mohutnosťami v rôznych fázach vlastnej reflexie. Jeho podstata je nemenná, zdánlivé fáze, či „vrstvy“ vznikajú v závislosti od miery sebareflexie. Ja pozorujúce tento proces hovorí o vývoji vedomia, čím si ho samozrejme neprávom privlastňuje, jedine takto však je schopné zúčastniť sa tejto drámy bytostne. Ľudské vedomie sa vyvýja od hmotného k duchovnému stavu, preto škály naväzujú na seba hierarchicky od 1 po 3.

(4 je pomocná) Princíp však na rozdiel od vedomia v stave hmotnom používa k sebarealizácii aj smer opačný (od 3 k 1), prípadne oba naraz – vzhľadom na to že je stavom prítomným, nepoznajúcim plynutie ani jeho smer. (Vedomie ho može procesuálne vnímať, vníma však iba svoj odraz zrkadliaci sa na nehybnom princípe. Vedomie sa „hýbe“ iba vďaka svojej prechodnej konjunkcii s predozadnou substanciou, čo je samozrejme nutný prejav emanácie ) Tak ako princíp, každá zo škál realizuje samu seba, može byť však využitá nasledujúcou, ako prostriedok jej naplnenia; pohovoríme ďalej.  Podotýkam, že tieto systémy vedomie nevytvára, ale absorbuje z vlastného odrazu. Neslúžia teda vedomiu, pretože sa uskutočňujú aj pri nevedomí, vedomie ich však može sprostredkovať samému sebe.

Predozadná škála značí odkiaľ kam v priestore – priestorová. Hornodolná odkiaľ kam v čase – časová. Ničotná odnikiaľ nikam ani v priestore ani v čase (dokonca ani mentálne – čo imaginuje duch sa deje v duši, ale čo imaginuje Boh sa deje v skutočnosti) – všeobsahujúca, všadeprítomná, stáletrvajúca a neexistujúca <podstatu neexistencie závislej na existencii vysvetlím v samostatnom eseji o nirváne, nech nám zatiaľ postačí vysvetlenie že miera existencie je úmerná miere duality, teda vzťahu hmoty a duše; a keďže je dualita iba časťou (hierarchicky vyššej) jednoty rovnako tak je realita časťou neskutočnosti. Je dúfam jasné že jednota prevyšuje dualitu svojou aprioritou – tak ako večné pravyšuje dočasné, alebo nekonečné (prevyšuje) konečné, teda pojmy vedomia podliehajú povahe absolutna >. Priestorová slúži hmote, časová duši, ničotná duchu. (Princíp je prítomný jak v duši tak v duchu stále rovnakou mierou; duch je teda dušou, ktorá získala slobodu prostredníctvom sebareflexie. <duch je rybou na svetle sveta>) Vzhľadom k tomu, že princíp vlastne neexistuje, bolo by lepšie aby sme vzťah mohutností k pomocným výtvorom rozumu, ako hmota apod., chápali aj reverzibilne a samoyrejme duálne; potom by sa dalo povedať, že hmota slúži priestorovej dimenzii atď. Ľavopravá slúži ako prostriedok pochopenia smeru nazeraného z prítomnosti vedomia, mýticky : kóduje chaos v kozmos. Toto kódovanie je nevyhnutným vedľaším produktom vedomia pri ceste ku slobode. Tri faktory totiž nevyhnutne spolusúvisia : (reflektujúce) vedomie, sloboda a skutočnosť; preto zvieratá sú slobodné iba čiastočne – nedisponujú vedomím (a pri tom utvárajú realitu), Boh síce slobodný je ale realita preň ostáva nedosiahnuteľná <v podobe ľudskej – Krista/človeka/hmoty, teda vytvorením duality sa môže tejto reality účastniť. Myslením je zabránené zvrhnutiu vedomia v nevedomie, je teda určitým mostom ničím a niečim. Nič sa stáva periodicky niečim a naopak, v závislosti od schopnosti rozumu kódovať. (Dovolím si bližšie symbolické vyjadrenie ľavopravej funkcie ako mostu, po ktorom kráča od zmyslov závislý intelekt držiaci zrkadlo z oboch strán zrkadliace, čím sa zrkadlia oba strany v sebe a v bode enantiodromie pri jeho otáčaní na koncoch mosta dochádza k zmienenému vzniku ničoho z niečoho a zániku niečoho v nič.) Ľavopravá ako pomocná umožňuje simulovať (je symbolická a opakovaťeľná – napr. písmo) a integrovať duši hmotu, duchu dušu, čiže vzťah prítomnosti k času a priestoru, a keďže neumožňuje simulovať duši ducha a duch by ju „nevyužil“ v prípade simulácie ničoho, teda už nemá k čomu ju využiť, je jej pomocná funkcia takto presne vymedzená. Ešte niečim je jej iba pomocná úloha vymedzená, a síce nieje sama sebe zmyslom, ako je tomu u predchádzajúcich a neslúži ako priamy prostriedok k prechodu od jednej k druhej. Okrem toho že sú ostatné funkcie hierarchicky usporiadané (- vedomie ich opúšťa ako dieťa hračku), može vedomie človeka motivovať tak, že vidí v dosiahnutí nasledujúcej zmysel.  Spätne to platí ako daný fakt – duša chápe zmysel hmoty, lebo inak by sa nemohla uskutočniť a duch, vznikajúci očisťovaním duše od priestoru a času, by stratil svoj pôvod. Sám v sebe však zmysel nezhľadáva, jednak preto, že mu neostáva ani čas ani priestor v ktorom by sa mohol zrkadliť, jednak preto, že vlastnou realizáciou sám zaniká aj so svojim zmyslom. Zmyslom mu je preto nezmysel sám. Večný a prítomný. (V takomto už nieje prostriedku pre pochybnosť – pulzovaniu v dôsledku napätia v dualite, teda prostriedku posobenia hmoty a času.)

V smere hmota  – duša – duch škály podporujú uskutočnenie jednej v prospech druhej, aby sa mohli podporovať v smere opačnom a vedomie ich mohlo reflektovať, ale iba z ľava do prava. Tak predozadná slúži hornodolnej, tím že vymedzením priestoru vytvára času možnosť dlhšieho pôsobenia, dáva hmote informácie o priestore aby, získala čas pochopiť ho a spracovať, teda prekonať. Slúži telu a všetkým formám. Prekonanie priestoru teda predchádza prekonaniu času. Hornodolná slúži ničotnej ako prostriedok k sebanaplneniu a slúži tak duši a všetkým obsahom.   Duševné funkcie ako sú pamäť a myslenie sú časovo závislé, samozrejme v závislosti od tej ktorej mohutnosti do nich projikovanej. Pamäť je v skutočnosti – neexistencii odrazom prítomnosti neustále, s pozície hornodolnej, alebo predozadnej možeme však dospieť k pocitu vyhľadávania v pamäti. Aj keď sa niekedy stane že spomienka na budúcnosť poukáže na jej iluzívny charakter prekračujúci smer plynutia rovnako tak iluzívneho času a neomädzenosť priestoru.  Po zrušení časového vplyvu – projekciou ničotnej mohutnosti sa pamäť ukazuje ako ilúzia absolútne.   Ničotná slúži jedine sama sebe a dáva tak duchu možnosť slúžiť Bohu. Alebo inak povedané duch, ktorý vyplynul z duše, ktorá vyplynula z hmoty už nemá komu slúžiť, tak slúži Bohu, alebo ešte ináč Boh slúži sám sebe, a môže si ďakovať, lebo má šancu takto sa uskutočniť – byť. Duch, ktorý prekonal čas a priestor, stáva sa večným (osvieteným) a tak mu neostáva nič iba slúžiť večnosti. Duch potebuje ne-absolutnú dimenziu aby mohol zachovať svoju existenciu aj pri neexistencii svojich nástrojov, teda dimenzií iluzórnych, nevyhnutných, iba k tzv. vývoju.

Systém tvorí kontinuum, javí sa teda ako sled a plynulá zmena jednej sústavy v druhú, ale viacmenej si ho možme predstaviť aj ako jasne  oddelené „stupne“. Na úrovni fylogenetickej, by to bol prechod rastliny – zvieratá – ľudia, na úrovni ontogenetickej prechod piatok – sobota – nedeľa, samozrejme srandujem…

Ako integrované sú pochopiteľne jedným. Pozrime sa, ako prekonanie vedomie spracováva : kým duša považuje za skutočnú hmotu, duch seba čiže lásku. Ak by sme nechápali tento systém, ako dej finálne definovaný, čo nám umožňuje systém samotný svojou nedefinovateľnosťou, ale kauzálne, potom  je jasné prečo duch nepotrebuje dušu ani  hmotu, a prečo láska nepotrebuje ani ducha. Záverom teda iba skonštatujme, že láska, vlastne neexistuje – je oslobodená od času a priestoru. Ako absolútna teda neexistuje. Ako neabsolútna može posobiť, čož sa chválaláske aj deje. Je svedkom komunikácie duše s dušou a hmoty s hmotou a účastníkom komunikácie duše s duchom a hmoty s dušou. Pretože nieje slepá, ale veľmi dobre vie a vidí čo robí. Vytešuje sa sama zo seba.  Nuž nech sa teda deje takto aj naďalej.

Kladno, December 1996