Vesmír 3.5.2018
Čo je úlohou psychoterapeuta? Nájsť nový príbeh, v ktorom sa pretína prítomnosť s minulosťou, a práve preto môže byť pilierom novej osobnosti. Príbeh, ktorý zbavuje starých bolestí a prijíma bolestivú pravdu.
„Pri utváraní tézy, ktorá vykladá vznik neuróz z príčin vo vzdialenej minulosti, sa v prvom rade nechávame odlákať pacientom tak ďaleko, ako to je len možné, od zásadnej prítomnosti. Príčina patogenického konfliktu, totižto, spočíva hlavne v prítomnom momente.” (Carl Gustav Jung)
Správne kladenie otázok je základnou podmienkou (conditio sine qua non) úspešnej terapie. Pri kladení otázok sa terapeut/ka pýta nielen svojho klienta, ale takisto kladie otázky sám sebe. Zatiaľ čo verbálne komunikuje so svojim klientom, zároveň „hľadí“ do svojho vnútra, ktorému takisto kladie otázky a „počúva“ odpovede. Terapeut nielen aktívne pátra vo svojej pamäti, kde hľadá vedomosti a analógie, ale zároveň pozoruje pocity, obrazy a „nápady“ ktoré pasívne povstávajú z nevedomia. Terapeut zrkadlí a zároveň doplňuje chýbajúce články celkovej životnej situácie. Terapeut pomáha klientovi nájsť nový, „širší“ zmysel jeho problému.
Je to spoločná, tvorivá práca. Jedná sa vlastne o dialektickú, sokratovskú metódu dialógu s tým rozdielom, že úlohou terapie je kladenie otázok tak, aby prispeli k odhaleniu plnšieho životného príbehu, teda sebapoznaniu. Zámerom nie je dôjsť k logickej pravde, ale k vyššej miere slobody, ktorej súčasťou je prijatie bolestivých právd. Tzv. behaviorálne terapie sa sústreďujú v zásade na vedomé intencie klienta a analyzujú, či sú tieto intencie v rozpore s nárokmi danej reality. V jungovskej, analytickej psychológii vstupuje do terapie tretia premenná a tou je nevedomie. Nevedomie disponuje vlastnou inteligenciou: môže mať svoju vlastnú vôľu, zámer, či dokonca „názor“, ktorý je často v rozpore s názorom vedomého ja (ega). Máme dočinenie s inou osobnosťou v nás?
Zamyslime sa na chvíľu nad paradoxným vzťahom vedomia a nevedomia. Nie je mojim zámerom čitateľa zmiasť, ale skôr primäť k hlbšej úvahe nad podstatou vedomia, poťažmo psychoterapie. Vedomie, tak ako aj nevedomie, nemajú žiadnu „substanciu“, nedokážeme ich kvantifikovať, merať ani lokalizovať per se. Nevieme o nich zhola nič. Už samotný fakt, že vedomie (a nevedomie) nikdy nemôžeme objektivizovať, (pretože je subjektom, ktorý pozoruje) z neho činí neprekonateľnú záhadu.
Sme odkázaní na definíciu odvodenú od vzťahu (referencie) k tomu, čo vnímame ako objektívne, prípadne materiálne. Z podstaty veci je pre nás prirodzené vnímať svet duálne, teda rozdelený na objekt a subjekt, zlo a dobro, šťastie a utrpenie, chorobu a zdravie, vedomie a nevedomie atď. Ak ale budeme chápať svet ako jednotu, v ktorej sú protiklady iba relatívne, nevedomie nebude „treťou“ premennou, ale skôr spoločným menovateľom. Napríklad v budhizme je to, čo oddeľuje zlo od dobra, alebo šťastie od utrpenia, miera uvedomenia. Z pohľadu pozorovateľa, teda mňa, sa nevedomie líši od vedomia iba tým, že je nevedomé. Nevedomie takto nie je niečo „iné“, je vlastne vedomím, ktoré nie je uvedomené.
Pomôžeme si príkladom svetla a tmy. Tma je nedostatkom svetla. Tma sa nemení na svetlo, ale svetlu „ustupuje“. Uvedomenie môžeme chápať ako osvetlenie (už) existujúcej „pravdy“ (precitnutie). Dualita vedomia a nevedomia je potom prechodný, z pohľadu ja (ega) oprávnený vzťah dvoch veličín, kedy je jedna známa a druhá neznáma. V sufizme, taoizme, védánte, či filozofii kresťanských mystikov Böhma alebo Eckharta nájdeme pohľad, ktorý je neduálny. Vedomie je, z tohto ne-duálneho pohľadu zároveň objektom. Vedomie je tým, čím nevedomie „vidí“ samo seba. Ne-dualita predpokladá vedomie u nevedomia, a teda jednotu vedomia a nevedomia. I keď to znie paradoxne, neduálny prístup považuje nevedomie za vedomie, ktoré si prostredníctvom ega uvedomuje samo seba; respektive podľa tejto teórie existuje iba jeden absolútny subjekt a tím je Vedomie.
V mnohých východných náboženstvách nájdeme odkazy na jednotu Boha a človeka. Nájdeme ich aj v kresťanstve, (napr. Ján 14:9) ale učenie, ktoré prerazilo, je duálne, oddeľujúce človeka od Boha; hriešnik je vyhnaný z raja pôvodnej jednoty. Omne bonum a Deo, omne malum ab homine (všetko dobré pochádza od Boha, všetko zlé od človeka). Kresťanstvo ponecháva Bohu všetky atribúty dokonalosti vrátane vševedúcnosti, zatiaľ čo nedokonalosť leží na bedrách človeka.
Carl Jung sa vo svojej neskorej knihe Odpoveď na Jóba (1952) pokúsil o určitý kompromis medzi duálnym a neduálnym vzťahom Boha a človeka. Jeho tézou v skratke bolo, že človek Boha potrebuje k sebauvedomeniu. Jungova kniha pochopiteľne vyvolala veľa pozdvihnutia, najmä v kresťanskej obci. Hlavne kvôli tomu, že si dovolil predstaviť Boha ako nevedomie. Nepochopenie vzniklo asi hlavne preto, že Jung (zrejme zámerne) neupresnil, či mal na mysli Boha v človeku, alebo Boha ako objektívnu metafyzickú entitu.
To, či je nevedomie samo o sebe vedomé a zároveň si samé seba uvedomuje, sa nedá nijako potvrdiť ani vyvrátiť. Vedomie môže potvrdiť s absolútnou istotou iba jeho nositeľ; subjektívne. V (blízkej) budúcnosti bude pre človeka neprekonateľným problémom zistiť, či umelá inteligencia disponuje vedomím, alebo nie.
Je rozdiel medzi vedomím a inteligenciou. U človeka sa spoliehame na druhovú príbuznosť a extrapolujeme našu skúsenosť na ostatných Homo sapiens. U iných zvierat, (alebo mimozemšťanov) sa musíme opierať iba o inteligenciu, prítomnosť vedomia pre nás zostane nezodpovedanou otázkou, až dovtedy, kým sa nám nepodarí vedomie nejako objektívne uchopiť. Inteligencia však existuje všade okolo nás. Stačí sa pozrieť na organizované komplexné systémy od leso-systému, včelích či mravčích kolónií, po jednobunkové organizmy až k veľkomestám. Môžeme tam pozorovať procesy, pri ktorých dochádza k výmene informácii, spätnej väzbe a k sebazdokonaľovaniu. To platí i pre ľudský mozog. Dnes vieme, že nevedomá myseľ je „inteligentná“. Dokáže spracovávať informácie, analyzovať, riešiť problémy a podobne, i bez prítomnosti vedomého vhľadu.
Vedomie je ale akýmsi katalyzátorom týchto procesov. Človeku umožnilo v relatívne krátkej dobe zdolať vrchol potravinového reťazca. To, ako pokoriť vlastné nevedomie a vlastnú nevedomosť, je ďalšou veľkou výzvou ľudstva. Náboženstvá, filozofia a veda sú prirodzenými pokusmi o hlbšie poznanie.
Carl Jung prišiel z revolučnou teóriou dialógu vedomia s nevedomím. Považoval nevedomie za „partnera“, ktorý je v nás a ktorému musíme načúvať, aby sme dosiahli plnjšieho pohľadu. Hovorí o kompenzačnom (vyvažujúcom) vzťahu vedomých a nevedomých postojov. Naše postoje sú výrazom napätia, ktoré existuje medzi našim vedomým ja a nevedomou osobnosťou t.j. napätia v rámci Bytostného ja (osobnosťou zahrňujúcou vedomie a nevedomie).
Toto napätie je akýmsi magnetickým poľom, bez ktorého by kompas šťastného života nemohol fungovať.
Neuróza však môže divoko roztočiť strelku kompasu a zmiasť naše ciele. „Hlas“ nevedomia k nám prehovára neustále, napríklad prostredníctvom fantázie, predstáv, pocitov, úkonov, či snov. Jeden z cieľov analýzy je pomôcť klientovi tento hlas počúvať a priviesť do vedomia.
Uvediem klinický príklad. Klientka, ktorá sa snaží kontrovať svoje city, ale vlastne celý svoj celý život, má sen, kde ju charizmatická ženská postava (hrdinka filmu Wonder Woman, 2017) vyzýva, aby sa nebála a „pustila sa“. Stoja na vysokom kopci, moja klientka sa pustí a padá do tmy, chrbtom dozadu: kotúľa sa, cíti mäkkú zelenú trávu, ktorá hladí jej nahé telo a máva pri tom rukami, ako vták krídlami. Padá a kotúľa sa a zažíva pri tom šťastný pocit a neočakávané bezpečie.
Ako to, že jej nevedomie stvorilo tento obraz? Ona sama v dennom živote rieši problémy takým spôsobom, že pridáva na dôslednosti, organizovanosti, zodpovednosti a tak ďalej, a myšlienka toho, že by sa mala „pustiť“, ju desí. Ak sa jej opýtam prečo, tak dokáže šikovne vysvetliť svoje dôvody. To je jej vedomý postoj, a aj keď jej veľmi nepomáha prekonať úzkostné stavy, pevne sa ho „drží“. Prečo teda „jej“ nevedomie klientke ponúka odpoveď, ktorá je odlišná od toho, čo sama vedome volí?
Ak kladieme otázku, tak je dôležité mať na mysli, že sa pýtame na jednej strane klienta, na druhej strane nevedomia. Môžeme pritom získať rozličné odpovede.
Freudova psychoanalýza odhalila dôležitý význam hľadania príčinných súvislostí v ranom psychickom vývine, (obzvlášť psychosexuálnom). Freudova reduktívna metóda pátra po zdroji prítomnej bolesti v minulosti. Máme čo dočinenia z otázkou príčinnej kauzality: Ak sa pýtame, prečo sa niečo deje, tak hľadáme pôvodného „hýbateľa“, zdroj konfliktu, počiatok symptómu.
Napriklad: Prečo trpí klientka úzkostnými stavmi? Pretože jej matka bola prísna perfekcionistka. Prečo klient prepadol závislosti na alkohole? Pretože jeho otec bol alkoholik a v priebehu detstva sa u neho vytvoril vzorec zvládania emotívnych situácií prostredníctvom úniku k pitiu. Vplyv môže mať aj genetická predispozícia.
Hľadanie kauzálnych príčin je dôležitou súčasťou terapie, ich samotné rozpoznanie však prispieva k uzdraveniu iba malou mierou. Patrí prevažne k počiatočnej fáze, ktorá má za úlohu osvetliť historické vzťahy a otvoriť priestor pre sebaprijatie.
Tato fáza terapie súvisí s telom a materiálnou realitou (rezervoárom, pamäťou). Reflektuje skôr západný spôsob kauzálneho myslenia.
Freud považoval neurózu za pokus o uzdravenie, ktorý zlyhal. Návrat do minulosti, regresiu, považoval za spôsob obrany únikom na predošlú vývojovú úroveň. Aj liečba podľa neho bola „návratom“, ktorý hľadal nevyriešený konflikt. Podľa Junga je psychická regresia skôr zostupom do hlbín psyché, než návratom do minulosti. Je hľadaním skrytých potenciálov a obrazov, ktoré môžu prekonať prítomný konflikt. Jung hovorí o procese spiritualizácie (oduševnenia) fantázii, tým, že odhalia nový, plnší význam: účel.
Ďalším „prečo“ je v terapii teda pátranie po účele. Napríklad môžeme povedať, že sexuálny pud je na jednej strane inštinktívny, ale zároveň sleduje aj účel v podobe detí, rodiny. V našom jednaní sme tiež motivovaní obrazom budúcnosti. Tento obraz môže existovať ako vedomá fantázia, či konkrétna predstava, môže mať však i menej vedomú citovú podobu túžby po šťastí, zmysle, či spáse v náboženskom význame slova. Niekedy sa nový zmysel doslova vynorí znenazdania. Častokrát je to po vyvrcholení krízy, alebo márnom vedomom hľadaní.
Dôvod toho, za akým účelom sa jav deje alebo vec existuje, prvýkrát definoval Aristotelés (384-322 p.n.l.) a do psychológie priniesol Alfred Adler (1870-1937). Podľa Adlera je finalita „vnútornou“ vlastnosťou, cieľom, ku ktorej smeruje vývoj našej osobnosti. Je zámerom a zároveň dizajnom, ktorý nás „ťahá“ dopredu, a teda nie zdrojom, ktorý nás „tlačí“. Finalita reflektuje východný spôsob uvažovania: hľadá dokonalú harmóniu, ktorá, ako veria niektoré východné filozofické smery, je vo svete a priori obsiahnutá.
Koncept finality sa stal dôležitou súčasťou jungovej teórie. Jung hovori: „Hmatateľný fakt diferenciácie a vývoja nemôže byť nikdy vyčerpateľne vysvetlený kauzalitou; vyžaduje tiež finálny uhol pohľadu, ktorý človek vytvoril v priebehu jeho psychickej evolúcie, tak ako vytvoril pohľad kauzálny. Podľa konceptu finality sú príčiny chápané ako prostriedky k istému účelu. Jednoduchým príkladom je proces regresie. Z pohľadu kauzálneho, je regresia určená, povedzme, ‘fixáciou na matku’. Ale z pohľadu finálneho libido zostúpi do imaga matky[1], aby tam našlo pamäťové asociácie, prostredníctvom ktorých sa môže odohrať ďalší vývoj, napríklad zo sexuálneho systému do intelektuálneho alebo duchovného systému. (...) Čo je pre kauzálny pohľad faktom, je pre finálny pohľad symbolom, a naopak „návratom“.
Regresia, ako bolo povedané vyššie, je vlastne návrat do minulosti a hľadanie starého kľúča, ktorým sa však môžu odomknúť nové dvere. Symbol je súčasťou tohto konceptu, ktorý vedomie nerozširuje iba do šírky, ale aj do hĺbky. Zatiaľ čo symptóm vykazuje iba daný stav, symbol zároveň vykazuje aj jeho zmenu. Tu je dôležité opäť zdôrazniť, že v takomto návrate nehľadá klient iba to, čo zranenie spôsobilo, ale zároveň hľadá i nevedomé zdroje, na ktoré sa pozabudlo a ktoré by mohli zraneniu predchádzať. Klientka, ktorá sa znova a znova ocitá ako obeť v násilníckom vzťahu, tak zrejme jedná na jednej strane preto, že sa u nej aktivuje komplex z detstva, ale na druhej strane zároveň hľadá vyslobodenie z tohto komplexu, ktoré sa môže odohrať istým znovunastolením násilnej situácie, avšak s novým riešením. Nevedomým plánom nie je iba návrat do bolestivej minulosti, ale posun k slobodnejšej budúcnosti.
Tu sa môžeme pýtať prečo, teda aký účel neuróza sleduje. Jungiáni ľudské utrpenie nepatologizujú, pretože vedia, že tak ako zdanlivo dobré veci môžu priniesť utrpenie, tak bolestivé veci môžu priniesť vyslobodenie. Joseph Cambell povedal, že jaskyňa, ktorej sa bojíme, skrýva poklad, ktorý hľadáme. Podľa Junga sa človek rodí s nevedomým plánom, ktorý sa môže naplniť prostredníctvom individuácie - stavaním sa sebou samým.
Zoberme si napríklad semienko figy. Zasadíme ho a začne rásť strom. Informácie ktoré sú obsiahnuté v DNA a určujú ako po sebe budú procesy nasledovať, sú causa efficiens. Výsledná podoba stromu, alebo ak chcete zámer prírody, ktorý strom vytvaroval spolu so všetkými vplyvmi okolia, je causa finalis.
U stromu je samozrejme ťažké dokázať nejaký „zámer“, proces plánovania je pre ľudské vedomie však prirodzený. Nie sme schopní vidieť plán stromu, iba registrovať čiastkové procesy, ktoré vo výsledku vedú ku komplexnému systému. Nová úroveň sa „vynorí“. Odkiaľ, alebo „z“ čoho, nám ostáva záhadou. Vedomie, ako komplexný zážitok, sa taktiež vynára „z“ interakcie približne stovky miliárd neurónov v ľudskom mozgu.
Dennis Merritt, ktorý sa zaoberá teóriou komplexity a jej aplikovaním na psychológiu vraví: „Teória komplexity matematicky popisuje ako organizmy prechádzajú z jedného počiatočného stabilného stavu do druhého, nového, stabilného stavu, keď napätie dosiahne príliš vysokú hodnotu. Nový stabilný stav sa vynorí seba-organizáciou z pôvodného stavu, po tom, čo prešiel prechodnou fázou. Psychologicky to zažívame ako ego, ktoré je zaseknuté v pozícii bez života a ktoré prechádza iniciáciou do nového stavu, stavu, ktorý je riadený Bytostným ja. Psychicky zážitok seba-organizácie vlastnosti Bytostného ja vo vzťahu ku komplexnému vnútornému svetu a tiež vo vzťahu ku komplexnému vonkajšiemu svetu je pociťovaný ako účel, ktorý je riadený božou vôľou. Je to pociťované, ako keby k nám zrazu prišiel bez kauzálnej príčiny a bez nášho úsilia.“
V procese rastu spomenutého figovníka sa takisto odohrávajú procesy, ktoré sú viditeľné „práve teraz“. Chemické procesy (a stavy), ktoré by sme teoreticky mohli pozorovať a ktoré pôsobia „hic et nunc“ (tu a teraz), sú treťou príčinnosťou: causa praesenti. Dovolil som si takto nazvať momentálnu príčinnosť, ktorá je bezprostredne zaznamenateľná.
Tretím „prečo“ tak v analýze cielime k momentálnemu pocitu. Z psychoterapeutického hľadiska je práve tento najdôležitejší. Zatiaľ čo prvá príčinnosť sa zameriava na telo (pamäť), druhá na ducha (obraz), tretia je syntézou oboch a zameriava sa na psyché (význam).[2] Psyché chápme ako celok, ktorý zahrňuje ako vedomie, tak nevedomie, a teda celok, ktorý zahŕňa ako fyzický, tak i psychický aspekt osobnosti.
Naše psyché nevníma čas tak, ako naša myseľ; pre ňu totiž čas neexistuje. Príkorie, ktoré sa odohralo v dávnej minulosti, je prítomné v našich prítomných pocitoch a emóciách, kde reálne pôsobí.
Ak sa opýtame klientky, ktorú psychicky týra partner, prečo s tým niečo neurobí, tak môže odpovedať, že ju týrala matka, alebo, že nechce svojim deťom spôsobovať nepríjemnosti. Takisto to môže byť aj preto, že v každom okamihu svojho rozhodnutia má čo do činenia s určitými pocitmi, alebo nevedomými vplyvmi. Prečo? Pretože to teraz cítim, teraz takto jednám!
Strach, hnev, smútok, hanba, beznádej, povinnosť alebo súcit. To všetko sú pocity, ktoré ju nejako pripútavajú k momentálnej situácii a rozhodujú o tom, ako sa v danej chvíli zachová.
Prístup k takýmto pocitom a obrazom je v terapii alchymickým zlatom. Zážitok numinozity (hlbokého archetypálneho afektu zjednocujúceho fascinujúce a hrozné pocity) [3], je zážitkom hlbokého uvedomenia, pretože v sebe zjednocuje protichodné emócie. Už sa nejedná iba o návrat v spomienkach, alebo fantáziu v túžbach, ale prežitok v „bezčasovosti”.
Ak sa nám podarí priviesť klienta causa praesenti, kde zakúsi prítomný dôvod svojho prežitku a svojho jednania, potom naozaj zažívame cestovanie v čase, ktoré môže zmeniť budúcnosť. Jedine skrz afekt môžeme vyslobodiť dušu zo zajatia traumy.
Afekt (emócia), ktorý žije vlastný život odštiepený od náležitého vedomého obrazu, nachádza svoje vyjadrenie skrz prítomnosť.
Úlohou terapeuta je preto
V novom príbehu sa z obete môže stať hrdina, z kačiatka labuť. Nový príbeh je to, čo budujeme, nie len to, čo sa nám deje. Neurotická nálada, nočné mory či sebakritické fantázie stratia na svojej nutkavosti vtedy, keď ich nielen vedome prežívame, ale zároveň si uvedomujeme aj hlbokú silu, ktorú v sebe nosíme, a s ktorou hrdinsky zvládame náš každodenný údel. Neuróza nás drží v malej izolovanej predstave bolestivého sveta, rozšírené vedomie nás vyslobodzuje: spája s celým vesmírom, kde majú svoje miesto atóm i ľudská bytosť. Symboly antických mýtov, kresťanského vyznania, ale i naše predstavy nepredstavujú iba akési vonkajšie alegórie, ale vnútorné obrazy, ktorým môžeme vdýchnuť život tým, že ich prenesieme do reálneho, a teda nášho jedinečného života.
Článok vyšiel v skrátenej verzii v ročenke ANIMA - Almanach analytickej psychológie, Poprad, 2017.
1. Adler, A.: Primer of Adlerian Psychology: The Analytic – Behavioral – Cognitive Psychology of Alfred Alder, Brunner-Routledge, 1999
2. Bohr, N.:Causality and Complementarity, supplementary papers edited by Jan Faye and Henry Folse as The Philosophical Writings of Niels Bohr, Vol. IV, Woodbridge: Ox Bow Press, 1998.
3. Cambray, J.: Synchronicity, Nature and Psyche in an Interconnected Universe, Texas A&M University Press, 2009.
4. Corbett, L. & Whitney, L.: Jung and non-duality: some clinical and theoretical implications of the self as totality of the psyche. International Journal of Jungian Studies, 2016.
5. Corbett, L.: Psyche and the Sacret. Spirituality beyond Religion, Spring Journal, 2006.
6. Freud, S., Breuer, J.: Studies on Hysteria, (The Standard Edition of the Complete Psychological Works of Sigmund Freud, Vol. II.) Hogarth Press, London, 1955.
7. Garfield, D.: A., S., Unbearable Affect: A Guide to the Psychotherapy of Psychosis, 1995.
8. Harari, Y. N.: Homo Deus: A Brief History of Tomorrow, HarperCollins, 2017.
9. Johnson, S. B.: Emergence: The Connected Lives of Ants, Brains, Cities, Scribner New York, NY, 2001.
10. Jung, C., G.: Answer to Job, in Psychology and Religion, Collected Works 11, Princeton University Press, 1973.
11. Jung, C. G.: The Aetiological Singnificance of the Actual Present, CW 4, Routledge, 1961.
12. Jung, C. G.: The Structure and Dynamics of the Psyche, CW 8, Bollingen, 1960.
13. Jung, C. G. Letters, Selected and edited by Gerhard Adler in collaboration with Aniela Jaffé, 2 vols, Princeton: Princeton University Press, 1973.
14. Kalshed, D.:Trauma and the Soul, Routledge, 2013.
15. Mudrik, L., Breska, A., Lamy, D., and Leon Y. Deouell: Integration without Awareness: Expanding the Limits of Unconscious Processing in Psychological Science, Vol. 22, No. 6, pages 764–770; June 2011.
16. Stevens, A.: Private Myths: Dreams and Dreaming, Harvard University Press, 1997.
17. Winnicott, D. W.: Playing and Reality, Routledge, 1971.
3 Rudolf Otto (1917-1923) ve své slavné knize napsané v roce 1917, něm. Das Heilige (česky Posvátno), popsal výraz numinozita. Otto napsal: „…utvořil jsem slovo odvozením z latinského numen. Omen nám dalo ‚ominous‘ a nic nebrání tomu, abychom podobně z numen získali slovo ‚numinous‘.“ U Otta jsou setkání člověka s „Posvátnem“ (skrze obraz, rituál, modlitbu atp.) vždy zakoušena v jediný okamžik současně jako „nesvětské“ pocity závislosti a strachu. Mluvil o mysterium tremendum et fascinans (děsivém a fascinujícím tajemství). Náboženský prožitek se tedy skládá ze tří složek: tajemství (mysterium, enigma), strachu (hrůzy) a fascinace (přitažlivosti). Otto vyzdvihoval inherentní dvojznačnost numinózní zkušenosti. Je ohromná, naprosto přemáhající, zároveň však i okouzlující a úchvatná. Je tedy směsí pozitivní přitažlivosti, pohroužení a strachu v jednom.
[2] Nemam na mysli dušu ako entitu, ktorá je nezavislá na tele, a ktorá existuje po smrti.
[1] Jung a propos “imago”: “Tento intrapsychický obraz má dva zdroje: vplyv rodičov na jednej strane a špecifický vzťah dieťaťa na strane druhej. Je to teda obraz, ktorý reprodukuje svoj model extrémne konvenčným spôsobom." i.e. archetyp, autor. (1933)
Vlado Šolc
