Správne kladenie otázok je conditio sine qua non (základnou podmienkou) úspešnej terapie. Pri kladení otázok sa terapeut pýta nielen svojho klienta, ale takisto kladie otázky sám sebe. Zatiaľ čo verbálne komunikuje so svojim klientom, zároveň “hľadí” do svojho vnútra, ktorému takisto kladie otázky a “počúva” odpovede. (Winnicott, 1971) Jedná sa vlastne o dialektickú, sokratovskú metódu dialógu s tým rozdielom, že cieľom terapie je kladenie otázok tak, aby prispeli ku nájdeniu klientovej pravdy, teda sebapoznaniu. Behaviorálne terapie sa sústreďujú v zásade na vedomé intencie klienta a analyzujú, či sú tieto intencie v rozpore s nárokmi danej reality. V jungovskej, analytickej psychológii vstupuje do terapie tretia premenná a tou je nevedomie. Nevedomie môže mať svoju vlastnú vôľu, zámer či dokonca “názor,” ktorý je často v rozpore s názorom vedomého ja (ega). Carl Jung hovori o kompenzačnom (vyvažujúcom) vzťahu vedomých a nevedomých postojov. Naše postoje sú výrazom napätia, ktoré existuje medzi našim vedomým ja a nevedomou osobnosťou t.j. Bytostným Ja. Toto napätie je akýmsi magnetickým pólom, bez ktorého by kompas šťastného života nemohol fungovať. Neuróza však môže strelku kompasu divoko roztočiť a zmiasť naše ciele. Jeden príklad za všetky. Klientka, ktorá sa snaží kontrovať svoje city aj svoj celý život, má sen, kde ju charizmatická ženská postava (hrdinka filmu Wonder Woman) vyzýva, aby sa nebála a “pustila sa.” Stoja na vysokom kopci, moja klientka sa pustí a padá do tmy, chrbátom dozadu: kotúľa sa, cíti mäkkú zelenú trávu, ktorá hladí jej nahé telo a máva pri tom rukami, ako vták krídlami. Padá a padá a pri tom zažíva šťastný pocit, a neočakávané bezpečie. Ako to, že jej nevedomie stvorilo tento obraz? Ona sama v dennom živote rieši problémy takým spôsobom,  že pridá na dôslednosti, organizovanosti, zodpovednosti a tak ďalej, a myšlienka toho, že by by sa mala “pustiť” ju desí. Ak sa jej opýtam prečo, tak dokáže šikovne vysvetliť svoje dôvody. To je jej vedomý postoj a aj keď jej veľmi nepomáha prekonať úzkostné stavy, pevne sa ho “drží”. Je na mieste sa opýtať prečo jej jej nevedomie ponúka odpoveď, ktorá je odlišná od toho, čo sama vedome volí. Ak kladieme otázku a pýtame sa “prečo,” tak je dôležité mať na mysli, že sa pýtame na jednej strane klienta, na druhej strane nevedomia. Môžme pritom získať rozličné odpovede.

Freudova psychoanalýza odhalila dôležitý význam hľadania príčinných súvislostí v rannom psychickom vývine. Jeho reduktívna metóda pátra po zdroji prítomnej bolesti v minulosti. Máme čo dočinenia z otázkou príčinnej kauzality: causa efficiens. Ak sa pýtame prečo sa niečo deje, tak hľadáme pôvodného “hýbateľa” zdroj symptómu. Napr.: prečo trpí klientka úzkostnými stavmi? Pretože jej matka bola prísna perfekcionistka. Prečo klient prepadol alkoholu? Pretože jeho otec bol alkoholik. V priebehu detstva sa u neho vytvoril vzorec zvládania emotívnych situácií prostredníctvom úniku k pitiu. Možno tam sú aj genetické predispozície z dôvodu génu NRXN3 a podobne. Hľadanie kauzálnych príčin je dôležitou súčasťou terapie, ich samotné rozpoznanie však prispieva k vyliečeniu iba malou mierou. Patrí prevažne k počiatočnej fáze, ktorá má za úlohu osvetliť historické vzťahy a otvoriť priestor pre sebaprijatie. Tato fáza terapie súvisí s telom a materiálnou realitou (rezervoárom, pamäťou). Reflektuje západný spôsob kauzálneho myslenia.

Ďalším “prečo” je v terapii pátranie po účele. Príklad : sexuálny pud je inštinktívny, ale zároveň sleduje predstavu detí a rodiny. Sme teda motivovaní i budúcnosťou.  Causa finalis, teda dôvod toho, za akým  účelom (grécky: τέλος, telos) sa jav deje alebo vec existuje prvýkrát definoval Aristoteles (384-322 p.n.l.) a do psychológie priniesol Alfred Adler (1912). Podľa Adlera je finalita vnútornou vlastnosťou, cieľom, ku ktorej smeruje vývoj našej osobnosti. Je účelom a designom, ktorý nás ťahá dopredu, než zdrojom, ktorý nás tlačí. Finalita reflektuje východný spôsob uvažovania: hľadá dokonalú harmóniu, ktorá je vo svete obsiahnutá. Koncept finality sa stal dôležitou súčasťou jungovej teórie. Jung vravi:

“Hmatateľný fakt diferenciácie a vývoja nemôže byť nikdy vyčerpateľné vysvetlený kauzalitou; vyžaduje tiež finálny uhol pohľadu, ktorý človek vytvoril v priebehu jeho psychickej evolúcie, tak ako vytvoril pohľad kauzálny. Podľa konceptu finality sú príčiny chápané ako prostriedky k istému účelu. Jednoduchým príkladom je proces regresie. Z pohľadu kauzálneho, je regresia určená, povedzme, ‘fixáciou na matku.’ Ale z pohľadu finálneho libido regreduje (zostúpi, navráti sa, pozn. autor) do imaga matky, aby tam našlo pamäťové asociácie, prostredníctvom ktorých sa môže odohrať ďalší vývoj, na príklad zo sexuálneho systému do intelektuálneho alebo duchovného systému. (…) Čo je pre kauzálny pohľad faktom, je pre finálny pohľad symbolom, a naopak.” (VS 8, par. 42- 45)

Regresia je vlastne návrat do minulosti a hľadanie starého kľúča, ktorým sa však môžu odomknúť nové dvere. Symbol napomáha vhľadu, ktorý vedomie nerozširuje iba do šírky ale aj do hľbky. Zatiaľ čo symptóm vykazuje iba daný stav, symbol zároveň i jeho zmenu. Tu je dôležité zdôrazniť, že v takomto návrate nehľadá klient iba to, čo zranenie spôsobilo, ale zároveň hľadá i nevedomé potenciály, na ktoré sa pozabudlo a ktoré by mohli zraneniu predchádzať. Klientka, ktorá sa znova a znova ocitá ako obeť v násilníckom vzťahu, tak zrejme jedná na jednej strane preto, že sa u nej aktivuje komplex z detstva, ale na druhej strane zároveň hľadá vyslobodenie z tohoto komplexu, ktoré sa môže odohrať jedine znovunastolením násilnej situácie. Nevedomým plánom nie je iba návrat do bolestivej minulosti, ale posun k slobodnejšej budúcnosti. Tu sa môžme pýtať prečo, tzn., aký účel neuróza sleduje. Jungiáni ľudské utrpenie nepatologizujú, pretože vedia, že tak ako zdanlivo dobré veci môžu priniesť utrpenie, tak bolestivé veci môžu priniesť vyslobodenie. Joseph Cambell povedal, že jaskyňa, ktorej sa bojíme, skrýva poklad, ktorý hľadáme. (1991)      

Zoberme si napríklad semienko figy. Zasadíme ho a začne rásť strom. Informácie ktoré sú obsiahnuté v DNA a určujú ako po sebe budú procesy nasledovať sú causa efficiens. Vysledná podoba stromu, alebo ak chcete zámer prírody, ktorý strom vytvaroval spolu so všetkými vplyvmi okolia, je causa finalis. U stromu je samozrejme ťažké dokázať nejaký “zámer,” proces plánovania je pre ľudské vedomie však prirodzený. V procese rastu figovníka sa odohrávajú procesy, ktoré sú pozorovateľné “práve teraz.” Chemické procesy a stavy, ktoré by sme teoreticky mohli pozorovať a ktoré pôsobia “hic et nunc” (tu a teraz), sú treťou príčinnosťou: causa praesenti. Dovolil som si takto nazvať momentálny stav, ktorý je bezprostredne zaznamenateľný. Tretím “prečo” tak v analýze cielime k momentálnému pocitu. Z psychoterapeutického hľadiska je práve tento najdôležitejší. Zatiaľ čo prvá príčinnosť sa zameriava na telo, druhá na ducha, tretia je syntézou oboch a zameriava sa na dušu (psyché).

Naša duša nevníma čas tak, ako naša myseľ; pre dušu totiž čas neexistuje. Príkorie, ktoré sa odohralo v dávnej minulosti je prítomné v našich prítomných pocitoch a emóciách, kde reálne pôsobí. Ak sa opýtam klientky, ktorú psychicky týra partner prečo s tým niečo neurobí, tak odpoveďou môže byť to, že ju týrala matka, alebo, že nechce svojim deťom spôsobovať nepríjemnosti, takisto to môže byť aj preto, že v každom okamihu svojho rozhodnutia má čo do činenia s určitými pocitmi. Prečo? Pretože to teraz cítim! Strach, hnev, smútok, hanba, beznádej, povinnosť alebo súcit. To všetko sú pocity, ktoré ju nejako pripútavajú k momentálnej situácii a rozhodujú o tom, ako sa v danej chvíli zachová. Prístup k týmto pocitom je v terapii alchymickým zlatom. Už sa nejedná iba o návrat v spomienkach, alebo fantáziu v túžbach, ale prežitok v bezčasovosti. Ak sa nám podarí priviesť klienta causa praesenti, kde uvidí prítomný dôvod svojho prežitku a svojho jednania, potom skutočne zažívame cestovanie v čase, ktoré môže zmeniť budúcnosť. Jedine skrz afekt môžme vyslobodiť dušu zo zajatia traumy. (Kalshed, 2013) Afekt (emócia), ktorý žije vlastný život odštiepený od náležitého vedomého obrazu, nachádza svoje vyjadrenie skrz prítomnosť. (Garfield, 1995) Úlohou terapeuta je preto 1) nájsť emóciu v minulosti, 2) zbaviť ju obranných obalov (ilúzií, idealizácií, racionalizácií, a pod.) 3) nájsť prežitok v tele, 4) tolerovať a prijať jeho komplexitu (mindfullness a seba-súcit), 5) nájsť širšie slovné vyjadrenia a prostredníctvom symbolu (zjednotenie odštiepených častí 6) odhaliť nový príbeh (nový význam). V novom príbehu sa pretína prítomnosť s minulosťou a práve preto môže byť tento pilierom novej osobnosti.

Literatúra:

  1. D. W. Winnicott, Playing and Reality, Routledge, 1971
  2. A. Adler, Primer of Adlerian Psychology: The Analytic – Behavioral – Cognitive Psychology of Alfred Alder, Brunner-Routledge, 1999
  3. C. G. Jung, The Structure and Dynamics of the Psyche, CW 8, Bollingen, 1960
  4. D. A. S. Garfield, Unbearable Affect: A Guide to the Psychotherapy of Psychosis, 1995
  5. D. Kalshed, Trauma and the Soul, Routledge, 2013

Vladislav Šolc. Jungovský analytik, psychoterapeut, supervízor, lektor. Vyštudoval klinickú psychológiu na FF UK v Prahe. Momentálne pôsobí v Glendale (Wisconsin) a Chicagu (Illinois). Autor kníh Ve jménu Boha, Fanatismus v pojetí hlubinné psychologie (Triton, 2013), Archetyp Otce a jiné hlubinné psychologické studie (Triton, 2009), Psyché Matrix Realita (Amos, 2007), Dark Religion (s George Didier, Chiron, 2017).

www.TherapyVlado.com