Morálka a liečba duší

Dve veci naplňujú moju myseľ vždy novou a rastúcou bázňou a úctou, čím častejšie a stálejšie nad nimy premýšľam: hviezdné nebo nad nami a mravný zákon v nás“.

Immanuel Kant (Kritika praktického rozumu)

Kde človek v poslušnosti vyjde so svojho ja a zbaví sa svojho, tam musí v tom okamžiku nutne vojsť Boh

Mistr Eckhart (Reden der Unterscheidnge)

Strom psychoterapeutických metód či prístupov akýsi „arbor psychoterapheutica“ sa rozrástol do dnešných dní do obrovskej koruny rozmanitých konárov kognitívnych, humanistických, hlbinných a hĺbinne - analytických, ale aj šamanských, alebo medikamentóznych. Na všetkých týchto konároch vyrástlo ovocie, ktoré poslúžilo liečebne v niektorých prípadoch bohužiaľ vyschlo a neposlúžilo vôbec a v tých horších snáď aj spôsobilo újmu - o tých však pevne veríme že boli výnimočné, prípadne že vôbec neboli následkom jedovatého ovocia, ale vnútornou dispozíciou pacienta otráviť sa. Tak jak tak, snáď každý záhradník sadil tento strom v úmysle pomôcť v duševnom utrpení. To sa nezmenilo pravdepodobne od dôb, dávnych ako ľudstvo samo, kedy tento stromček ešte vôbec nemal rozvetvené racionálne a výzkumami podporené konáre, ale priamo z jeho kmeňa vyrastali konáre inštinktívne vyživované čistou prírodou. Ovocie z nich malo snáď menej rozumu, ale zato spôsob jeho pôsobenia viac zodpovedal prirodzenej prírodnej tendencii o rovnováhu. Niežeby fylogeneticky novšie vetvy neboli motivované k rastu prírodnými silami, niečo do nich však modernými prostriedkami vložilo vlastnú vôľu a využilo tohoto daru k obohateniu a rozvetveniu koruny. S vôľou prichádza vedomie, alebo teda chcel som povedať s vedomím prichádza vôľa a tie patria človeku. Strom od doby, čo začal vedieť že rastie pre človeka, prevzal časť zodpovednosti prírody na seba. Dá sa povedať, že sa takto vlastne humanizoval. Nemôžme oddeliť zodpovednosť od morálky, tak ako nemôžme oddeliť vinu od svedomia, ovocie moderných vetiev získáva touto zodpovednosťou snáď novú chuť. Je táto daná jeho zrelosťou, alebo sa za tisíce rokov jednoducho stalo iným druhom?
Pre terapiu existuje jedna dobrá rada: robme terapiu tak, aby sme rozumnému človeku pomohli dôjsť duševného zdravia tak, ako by to príroda zariadila pre človeka nerozumného. Zdánlivo jednoduché doporučenie sa v praxi ukazuje ako veľmi zložitá hádanka, pretože i pri aplikovaní tých najdômyselnejších techník ostáva stále na strane psychoterapeuta to najkomplikovanejšie a najzáhadnejšie – osobnosť. Pomiňme však aj zručnosť, vzdelanosť, inteligenciu a všetky iné možné vlastnosti a stále nám ešte ostane na tejto osobnosti niečo, čo ju robí silnou bojovať z nástrahami duševného sveta. Je to charakter, morálna pevnosť, sila rozumnosti, alebo akokoľvek to nazveme, stále však vyjadruje esenciu, ktorou sa človek ako vedomá bytosť vymaňuje spod inštinktívneho sveta pudov a formuje sama zo seba ľudského tvora.
Je nesmierne ťažké túto esenciu definovať, všetci však predsalen „nejako tušíme o čo ide“. Čím je v tejto oblasti človek zrelejší, tím väčšia pravdepodobnosť, že pochopí iný vyvýjajúci sa svet, a že sa nenechá vtiahnuť do všakovakých nástrah číhajúcich vnútri psychoterapeutických polí.
Nikto asi nepochybuje o tom, ako dôležitá je táto „vlastnosť“ u psychoterapeuta, zvlášť, ak si uvedomíme fakt, že väčšina duševných obtiaží vyplýva z morálneho konfliktu. Zvlášť obtiaží týkajúcich sa obdobia, ktorému hovoríme dospelosť. Bytostnou povinnosťou terapeuta je - za predpokladu že má záujem priviesť svojho pacienta, k čo možno najvyššiemu duševnému zdraviu - obmädzovať nevedomé faktory, ktoré by mohli mať na jeho pacienta iatrogénny vplyv, to znamená poznávať vlastnú osobnosť v čo možno najväčšej miere a na základe tohoto poznania vyvodzovať okrem teoretických záverov aj závery typicky ľudské - morálne. Pochopiť pacienta, sa asi takisto skladá z operácie porovnať jeho zkúsenosť so zkúsenosťou vlastnou. Ak nemocným predostretý konflikt ostáva iba akýmsi teoretickým postulátom je pre oboch – terapeuta aj pacienta – skôr matematickou úlohou, ktorej riešenie by v takomto prípade pozostávalo z analytického dôkazu pravdivosti vopred stanovenej kultúrnej axiómy, než skutočným problémom, na ktorom sa stretávajú dve vedomia hľadajúce uvedomenie, ktorého liečebný vývod by zodpovedal zároveň aj duševnému pokroku. Z pohľadu pacientovho prospechu je preto prirodzene lepšie, ak má terapeut zkúsenostný náskok. Niežeby by terapeut namal nárok na precitnutie v priebehu terapie, tiež nechcem povedať, že terapeut musí byť Múdrym starcom per se, ale záležitosti prenosu, ktorý by nutne s takouto konfrontáciou súvisel, by mohli skomplikovať priebeh liečby do takej miery, že by sa zainteresovaný mohli preťahovať o platbu za terapiu. Jung často zdôrazňuje ako dôležité je pre psychológa, aby sám prešiel duševným utrpením. Dokonca to kladie ako podmienku: „iba zranený lekár môže liečiť“. To jednak asi z dôvodu lepšej empatie a asi aj preto, že prechod konfliktom vyžaduje vybudovanie akéhosi „morálneho jadra“. Toto jadro je v intenzívnej terapii terčom útoku pacienta a od jeho „tvrdosti“ závisí aj duševné zdravie terapeuta. Z jeho reorganizáciou prichádzajú nové postoje a opúšťanie rigidných a jednostranných teórií, na ktorých bol náš svetonázor postavený. Prečo zrazu spomínam svetonázor? Domnievam sa totiž, že morálny postoj nemôže byť rozdielny od svetonázoru, ktorý skutočne zastáváme. Bez svetonázoru by sme nemali naše postoje o čo oprieť, a zase „nemorálnosť“ by musela byť kopírovaná ideovým materiálom, ktorý by v takomto prípade nemal obsah, teda by neexistoval ako duševný objekt.
Keď hovorím o obsahu, predpokladám tretí psychický útvar a sice vedomie, ale to som už začal spomenutím človeka. Ak chápeme vedomie, pri všetkej teoretickej obtiažnosti definovať ho, ako následok individálneho aktu formovania, alebo ak chcete po Jungovsky - sublimovania pudovej sily na základe predošlej reflexie, dostávame sa nutne k jeho rozlišovacej funkcii. Svet pudu, ktorý je svojou povahou nerozlíšený nijako predsa nemôže odporovať nevedomej sebarealizácii. Jednoducho sa dá teda povedať, že morálka je prostriedok, ktorým vedomie rozlišuje dobré od zlého, poznáva hodnoty a prikláňa sa k tím „vyšším“ a snaží sa o ich uvedenie do života.
Teória socializácie hovorí o spoločenských normách, ktoré slúžia ako kľúč ku efektívnemu fungovaniu logických princípov, ktoré sú nutnými tam, kde spolu žije mnoho individuálnych bytostí - tie sú človekom interiorizované a na základe nich buduje svoje normy. Od nich sa jedinec vyvýja k budovaniu vlastnej individuálnej, či autonómnej morálky, ktorá môže sociálne normy objaviť ako najvyššiu morálnu inštanciu, ale môže ich rovnako tak zatratiť a vlastné poznanie postaviť ako vyšší subjektívny zákonodárny systém. Na to aby človek dospel k takejto autonómnej morálke, musí nutne „obätovať“ prvú polovicu života vplyvu z objektu, až potom keď pochopí zmysel kolektívnych noriem a sankcií za ich porušenie, alebo nedodržanie, môže sa vydať na cestu konfrontácie so svojím vlastným ja vychádzajúcim so subjektu.
Pri hľadaní hraníc morálky človek nutne dochádza ku konfrnotácii sveta spoločnosti so svetom vlastného ja. Vo svete spoločenskom môže byť človek neslobodným objektom, vo svete vlastnej jednoty vedomia si však môže nárokovať na slobodu - tá je však možná, ako to ukázal Immanuel Kant, iba ak sa človek bude pokladať za noumenon, čiže „nadsmyslový“ (inteligibilný) objekt pohybujúci sa v ríši, ktorá nepodliaha svetu empirických kauzálnych zákonov. Kant poukazuje na to, že človek je v takomto prípade postavený pred neprekonateľný paradox, ktorý sa dá pochopiť jedine v rámci jednotlivej perspektívy. Snáď mi bude odpustené, ak s nasázkou a laickou naivitou, vedený však dobrou vôľou použijem Kantove pojmy kauzálny a transcendentálny k popísaniu problému vývoja morálky, ktorý považujem za duševný vývoj rozumnej bytosti vôbec.
Dalo by sa takto povedať, že individuum najprv podlieha kauzálnemu, fenomenálnemu svetu kategorií, priestoru a času a až potom sa jeho záväzok môže presunúť do noumenálneho sveta inteligibilných vzťahov, v ktorom je morálka podmienkou slobody. Čistý svet ktorý nepredpokladá empirickú zkúsenosť je ten, ktorý je podľa Kanta „z rozumu“ - ideálny. Z tohoto sveta prichádza jeho kategorický imperatív a poznanie slobody, ktoré je súčasťou „transcendentálnej jednoty apercepcie“ a neplatí preň kategória kauzality. Ja vo svojej úvahe - zdovolením používam pojem transcendentálny ako taký, ktorý má vôbec možnosť poznať a stanoviť obsah a cieľ vnútornému psychickému vzťahu. Kauzálny používam ako označujúci tvora, ktorý nemusí disponovať sebareflexiou aby naplnil prírodné relácie existencie. Ukradnúc aj Fichtovy nejaký ten pojem, potom by sa jednalo o svet skutočný (reelle Reihe der Gegenstände) a svet predstavy (ideale Reihe der Gegenstände).
Človek sa ako fyzická bytosť rodí do sveta, do ktorého je implikovaný kauzálny systém - ako vec o sebe. Podlieha zákonom hmoty ako každý hmotný objekt a podlieha takisto systému, ktorý je odrazom fyzikálneho sveta. Učí sa ako fungujú spoločenské zákony a vedome prijíma jeho mechanizmy. Zisťuje aké správanie prináša trest, aké naopak výhody, učí sa že existuje zákon následnosti a využíva všetky možné sociálne stratégie a zákony, ako ťahov na šachovnici života. Je to svet v ktorom funguje evolúcia a involúcia. Tento kauzálny systém utvára logické štruktúry mysle tak aby ju mohol využiť pre čím efektívnejšie fungovanie svojho organizmu, ako fyzikálneho objektu. Pre tento „fenomenálny svet“ by asi najlepšie vyhovoval výraz hmotný, pretože sa mu nikto nevyhne. Nie žeby v ňom neexistovala psychika, ale v tej psychike sa zrkadlí princíp prirodzenosti a nemennosti z vonku pôsobiaceho zákona. Takáto psychika používa kognitivne funkcie k asimilácii objektívneho sveta, nehľadá však jeho prekonanie, skrátka svet pána Watsona. Oproti tomuto systému sa v človeku vyvýja svet „duševný“ (v presne ľudskom poňatí svet duchovný), či transcendentálny, ktorý naopak operuje iba z čistým fantazíjnym materiálom - daným v samom sebe, ktorého subjektivita je smerodatná výhradne pre vlastný psychický subjekt, ktorý ním disponuje. Tento svet nepozná zákony kauzality, a predpokladá vedomie. Je to svet duševna, svet teoretickej slobody a svet Ja. V človeku sú neustále prítomné oba svety, a aj keď sú v opozícii oba sa podieľajú na vývoji morálky. V detstve je väčšia váha postavená na svete hmoty, v dospelosti na svete ducha. Dieťa, či mladý človek sa musí neustále pokúšať vymaniť sa so záväzkov objektívnych príčin a snaží sa dosiahnuť slobodu v obmädzených, vopred stanovených podmienkach. Takáto sloboda je samozrejme stále iba komromisom, pretože absolútna sloboda vychádza z nepodmienenosti. – Nebudem uvádzať súvislosť medzi vedomím a psychologickou slobodou, pretože som tak učinil v predošlej práci (PP-III, Vedomie a realita, 2001).
V detstve človek skutočne žije pre vnútorný psychický svet, neustále však prichádza do rozporu z hmotným svetom. Nepozná ho, ale musí sa mu podrobovať. Vonkajší svet je preň záväzný, teda skutočnejší, transcendentálny je omnoho „živší“, dieťa však voči nemu nevytvára záväzok. V období dospelosti je naopak kauzálny svet človekom prijatý (a niekedy aj pochopený) a človek preň musí žiť – organizuje v ňom svoju pozíciu, pracovnú, manželskú, snaží sa vyhýbať chorobám a vyhľadáva pozitívne podnety a podobne – duševný, transcendentálny svet je preň však záväzný. Vzťahuje voči nemu svoj život. Svoje činy vzťahuje k duševným podmienkam. Nieje vedený projkciou za nos, ale poznaním rozlišuje.
Mohli by sme túto druhú polovicu života považovať aj za riadenú finálne – k cieli. V detstve sú činy dôsledkom nevedomých následkov prevzatých s objektívneho systému, kdežto v dospelosti omnoho viac závisia na tom čo si človek sám stanoví ako duchovný, morálny cieľ. Človek nemôže nikdy poznať (a tobôž pochopiť) absolútny cieľ, usporiadanie transcendentálneho účelu, ako povedal Kant, chápe aspoň túto nepochopiteľnosť. Tím samotným aktom, že si človek tento cieľ stanovuje vnáša do sveta kauzality – prostredníctvom činov – (ako ich dôsledok) prvok slobody. Uskutočňuje „život“ nie (len) ako jeho extrakt, či otrok, ale (aj) ako jeho pôvodca. Na to, aby sa človek stal skutočne človekom aj v sebe samom je nevyhnutný život v oboch dimenziách. Musí existovať ako objekt, ale aj ako subjekt cieľov.
(nieje v tejto práci priestor k hľadaniu odpovedí, do akej miery si človek stanovuje sám morálne ciele, do akej miery ich objavuje ako prítomné a nutné pri hľadaní slobody, preto nech nám pre tieto účely postačí pohľad, akoby si ich človek sám vytváral. V každom prípade, akt rozlíšenia predpokladá vedomie a teda voľbu.)
Dobre to môžeme pozoraovať na medziľudskom vzťahu. Uvediem príklad: z pohľadu kauzálneho sveta má partnerský vzťah mnoho možných vysvetlení a skutočne je aj udržiavaný na základe reálnych faktorov, ako je reciprocita investícií, zníženie nákladov pri výchove detí (finančných, či energetických), sexualita, a podobne, čiže faktorov, ktoré sú predpokladmi zase iných faktorov. Musí byť splnená jedna podmienka, aby mohla byť naplnená druhá. Na jednej strane je vzťah teda podmienečným – kauzálnym zväzkom. Každý tento zväzok, môže byť vedomým človekom pominutý, záleží od uhlu pohľadu (v kauzálnej perspektíve). Na druhej strane stojí človek oproti partnerovi v transcendentálnom svete bezpodmienečne ako voči ľudskej bytosti. Reciprocita je tu nepodstatná, pretože existuje iba „od – k“. Toho je schopný iba človek. Takýto vzťah je duchovný, pretože každá podmienka sa voči samotnému faktu ľudskej bytosti relativizuje a ukazuje sa jej obmädzenosť. Ako fyzický objekt človek vstupuje do vzťahu kauzality, ako vedomá bytosť však do vzťahu, pre ktorý platí jedine vnútorné hľadisko. V kauzálnom svete je jeho sloboda závislá na „fenomenálnej“ perspektíve, vo vnútornom však iba na jeho vedomí, resp. na tom, čo si vedomie ako cieľ stanoví – „noumenálnej“ perspektíve. Predpokladom slobody (ako stavu vedomia) je nezávislosť na príčinách hmotného sveta a vôbec sveta, ktorý nieje obsahom tohoto vedomia. Bez možnosti vedomia, by nemohla pochopitľne existovať láska ako absolútny ideál a ako fenomenologický psychický stav, ktorý umožňuje transcendovať podmienky kauzálneho sveta a absolutizovať činy. Na to, teda, aby človek mohol byť slobodný, alebo slovami Kanta aby sa mohol aspoň za slobodného považovať, musí na jeho oblohe svietiť iba jedna polárka, nie dve, alebo viac. Na nebi kauzálneho sveta by sme našli toľko hviezd, koľko je prostriedkov dosahovania kauzálnych cieľov. Keďže tie sa môžu líšiť vo výhodnosti ich dosahovania jednotlivcom bude ich počet pravdepodobne vysoký. Transcendentálne nebo však predpokladá iba jedinú skutočne morálnu hviezdu, pretože človek, ako duševná bytosť smerujúca k jednote vedomia, potrebuje jednotný systém voči ktorému by mohlo vztiahnuť svoj duševný život. Tímto sa môže stať psychologicky slobodný. Tendencia ku slobode je prirodzená tendencia vedomia prekonať všetky kauzálne snahy, ktoré túto tendenciu rušia, inak by asi každá idea, ktorá nieje empiricky podložiteľná vrátane „ideje“ Boha nemohla ako psychologická veličina vôbec pôsobiť. – wirklicht ist wast wirkt
Prechod od detstva k dospelosti, by sme mohli chápať ako prechod od hmotného sveta k svetu duchovnému… Narodením človeka ako hmotného tvora akosi automaticky dochádza k jeho zasväteniu hmote- samotným aktom, či stavom bytia. Hmota má so všetkými kauzálnymi zákonmi vlastný poriadok, ktorý je automaticky človeku ako fyzickej bytosti vlastný. Zasvätenie duchovnému, alebo dospelému obdobiu musí pozostávať z psychického úkonu (výkonu). Neprichádza však samozrejme, aj keď jeho naliehavosť vychádza so samotnej prírody. Existuje mnoho rituálov, ktorých úlohou je aktivizovať tento psychický mechanizmus, nebudem ich tu vzhľadom na rozsah tejto úvahy uvádzať. V detstve človek prirodzene zasväcuje všetky zákony hmoty a kauzálneho sveta vnútornému svetu fantázie. Toto „magické myslenie“ je aj typickou vlastnosťou primitívnych kultúr. V dospelosti však musí človek naopak zasvätiť všetky ilúzie, alebo tzv. potenciality – ako neuskutočnené však ostávajú myšlienkovými konštruktmi, a preto že neexistujú reálne sú de facto ilúziami – kauzálnemu svetu. Kím dieťa zachováva vo fyzickom svete svoju psychologickú slobodu vytváraním pravidiel duševného sveta, dospelý nachádza slobodu vo svete duchovnom pri rešpektovaní kauzálnych súvislostí. Pretože dieťa iba integruje zákony kauzality, má tendenciu pripisovať im, alebo lepšie povedané projikovať do nich ešte nerozvinutú a vlatne nevedomú transcendentálnu nutnosť. Jednoducho povedané stále u neho existuje viera, že objekt sa bude prispôsobovať absolútnej psychologickej slobode subjektu.
Tento jav prejde s dospelosťou do stavu, kedy človek odhalením kauzálnych zákonitostí obracia svoj záväzok k vlastnému vnútru a kím pre dieťa bola hmota predmetom viery, čiže psychologickým záväzkom, pre neho sa predmetom viery stáva transcendentálny cieľ – Jednota. Hmota a jej kauzalita je pre dospelého človeka vlastne určitým chaosom - z ktorého môže učiniť kozmos prekonaním bezpočtu kauzálnych riešení vztiahnutím k jednému vnútorne zmysluplnému a definitívnému cieľu – tak, ako je pre dieťa chaosom vnútorný svet, a hmota vzhľadom k tomu že mu pripisuje kvalitu (nevedomej) finality svetom usporiadaným a definitívnym. Človek žije celý život ponorený v obidvoch svetoch, prevziať pre tento účel slová Kanta: existuje ako noumenon, aj ako fenomenon. Slobodný v neslobode. Rozdiel medzi dospelosťou spočíva v tom, v ktorom svete leží ten princíp, z ktorého čerpá človek záväzok k činu. Detským svetom rozprávok sa dieťa učí, vo svete ktorého je súčasťou, poznávať psychické objekty, a náboženstvá so všetkou ich symbolikou slúžia dospelému k utváraniu sveta stabilných duševných obsahov, prostredníctvom ktorých sa psychicky vydeľuje zo sveta,i keď v ňom ostáva naďalej fyzickou súčasťou. Vedomie človeku umožňuje reflexiu symbolických produktov od filmov až po psychedelikami navodených stavov a konfrontuje tak vlastné presvečenia. Dokiaľ nepríjme nové, je to určitým spôsobom konfrontácia ilúzie so skutočným psychickým objektom, podľa kotrého človek žije v horšom prípade sa žiť snaží.
Mnoho náboženských rituálov potvrdzuje dôležitosť prechodu od detstva k dospelosti. Stať sa dospelým znamená narodiť sa ako duchovná bytosť a zvliecť starú pozemskú kožu. Prinesenie obäte je nevyhnutnou súčasťou tohoto rituálu. Takto rituál symbolizuje doslova zasvätenie transcendentnu, čo na primitívnej úrovni znamená – „bytostiam“ majúcim nad človekom kontrolu a presahujúce ho svojim vplyvom, u človeka s vyššou schopnosťou reflexie znamená zasvätenie subjektívnemu cieľu, z ktorého vyplýva také morálne konanie, ktoré je nazávislé na množstve kauzálnych podmienok a smeruje k jednej transcendentnej podmienke. U moderného človeka by táto mohla znamenať ponúknutie psychickej energie (spojenej s náležitou duševnou bolesťou) cieľu, práve jednému na úkor všetkých ostatných. Vzťah k takejto podmienke je analogický so vzťahom k Bohu. Jeho prejavom je viera. – V tomto prípade nezáleží na tom či tento Boh prekračuje hranice vôle, z psychologickej empírie však nemôžme prehliadnuť spontánny riadiaci mechanizmus smerujúci od jednej psychickej nutnosti k druhej. Primitívny človek túto jedinú podmienku naplňuje prostredníctvom kompenzácie a pretože „verí“, že ho omnipotentné bytosti zaväzujú k činu, uskutočňuje tak kolektívnu vôľu - morálku.
Vedomý človek sám rozpoznáva význam a zmysel transcendentného vzťahu, pretože je pôvodcom činov, ktorými vstupuje do kauzálneho reťazca a vidí sám seba ako jeho nutné ohnivko – a podlieha na základe tohoto poznania morálke individuálnej. Z tohoto pohľadu viera nieje žiadnou ilúziou, ale poznanou podmienkou, za ktorej má morálka implementačný význam. Naopak ilúziou by znamenalo túto vieru nemať a pripisovať svetu chod nezávislý od našeho chovania - čím by sa vymedzila definícia pokrytectva u vedomých bytostí.
Ilúzia reprezentuje snahu vymaniť sa z kauzálného sveta prostredníctvom „konštruktu“ sveta transcendentálneho, viera je asimiláciou oboch.
Keďže človek nutne existuje ako paradoxná, či duálna bytosť musí svojim životom integrovať oba princípy a to tak, že transcendentný svet musí slúžiť k zahrnutiu kauzálnho nie naopak. „Musí“ tak pochopiteľne znamená podmienku slobody. (nemusí, ale to by už nebol vôbec účastníkom inteligibilného sveta predpokladajúceho autonómne vedomie.) Sloboda je tak pochopiteľným predpokladom morálneho konania. Morálka však musí obsahovať také princípy, ktoré by neboli individuálne variabilné a nemohli zahrnovať zákony egoizmu, ale naopak tento egoizmus eliminovali. Prečo? Jednoducho preto že musí smerovať k slobode všetkých tvorov (a teda aj samého seba), ktoré môžu túto slobodu dosiahnuť a povyšovanie vlastných cieľov nad akúkoľvek slobodu iných je egoistickým aktom. Prečo vlastne by mal transcendentálny cieľ viesť k morálnemu konaniu? Pretože ako slobodná bytosť, človek sám podlieha vlastným následkom svojich činov. Kauzálne je stále neslobodný, pretože každá z verzií jeho morálneho, alebo vôbec každého činu podlieha určitému definitivnému riešeniu, na rozdiel od transcendentálnej, ktorej zmysel leží stále vyššie a ako cieľ si dokáže stále vyšší princíp nastoliť a patrí teda do sveta „z rozumu“, alebo ak chcete z psýché.
Mladý človek sa nedokáže na tento cieľ zamerať a preto akísi „vyšší“(transcendentný) zmysel života, zasvätenie cieľu, alebo „poslanie“ mu nič nehovorí a pretože mu tento psychický objekt chýba nahradzuje cieľ dosahovaním v materiálnej oblasti. Tá však nikdy nedokáže dokonale uspokojiť princíp slobody, pretože sebeviac naplnená kauzálna potreba obsahuje v sebe možnosť inej. Pre dospelého človeka, ktorý empiricky prehliadol tento nedostatok, je stanovenie cieľa sľubujúceho prekonanie kauzality, najefektívnejším riešením pri dosahovaní slobody. Povedzme, že tu ide o rozdiel medzi dosahovaním slasti, ktorá je definovaná sumou empirických stavov a blaženosti, ktorá v sebe obsahuje poukaz na transcendenciu akýchkoľvek empirických paralel. Akt z viery je ospravedlnený svojou absolútnou hodnotou, kdežto akt, povedzme, z vypočítavosti jedine vlastným cieľom.
Samotné smerovanie k niečomu dobrému (entelecheia) je logikou veľmi ťažko pochopiteľné, pre Aristotela a neskôr aj pre Tomáša Akvinského, bolo predsalen samozrejmosťou. Už tím, že ľudské vedomie má dané kognitívne funkcie, na základe ktorých oddeľuje kvality je možnosť a voľba riešenia vopred daná. Ak však aj emocionálne kategórie budeme považovať za zaväzujúce a teoreticky aj za zavádzajúce, pôsobiace prostredníctvom nevedomého sveta, ukáže sa ako jediná možnosť formulácia vlastného imperatívu, či kódexu, podľa ktorého by sme stále mohli zachovať svoju slobodu a slobodu iných. Ak teda morálny záväzok nepríjmeme so spoločenského sveta, musíme ho prijať so sveta subjektívneho, čiže so sveta vlastnej psýché…
Metafyzický imperatív by potom znel: hľadaj vo vlastnom svedomí, či ešte stále neexistuje nejaký nevedomý dôvod, pre ktorý klameš sám seba. Ak budeš hľadať účel svojho života nájdeš aj morálnu prekážku (pretože je s ním zviazaná), ak nenájdeš účel, nemôžeš nájsť ani individuálnu morálku.
V tomto bode by som už mal mlčať, pretože odpoveď na základe čoho človek poznáva vyššiu kvalitu, či dobro – i keď a práve preto, je to tak relatívna záležitosť – je najväčším tajomstvom. Že existuje nejaké dobro je podobný predpoklad ako že existuje nejaká objektívna realita. Človek sa pravdepodobne má možnosť vztiahnuť k tímto princípom a rešpektovať ich ako síce nepochopiteľné tajomstvo, predsa však vybavený možnosťou o tomto tajomstve vedieť. Psychologicky by sme mohli hovoriť o probléme intuície: dej, ktorý sa odohráva pod úrovňou vedomia, stále nejak toto vedomie zasahuje, aj keď nieje jeho obsahom. Inak by človek, predsa nikdy nevyužil túto možnosť, ak by zároveň neexistoval aj prísľub cieľa. Ako psychológ sa musím uspokojiť z faktom, že
· ľudské vedomie má možnosť utvárať individuálnu morálku, ktorá subjektívne prevyšuje morálku kolektívnu,
· je dôsledkom vzťahu k transcendentnému cieľu - finalite, ktorý prevyšuje cieľ kauzálny
· a má možosť (a teda aj právo) rozoznať hodnotu vlastných činov.
Sv. Pavol, Mister Eckhart, Tomáš Akvinský, či Augustinus, alebo Eduard Tomáš sa zhodujú v tom, že človek nemôže dôjsť „spravodlivosti so skutkov zákona, ale jedine z viery“. Čiže poukazujú na fakt, že ak nieje vlastné vedomie zahrnuté do procesu morálneho rozhodnutia, nemôže patriť človeku a ten by bol iba jeho prostredník. Viera tu musí byť chápaná ako poznanie vzťahu, (a nie stavu mysle) ktorý môže byť jedine pre človeka, ako slobodnej a vedomej bytosti záväzný k činu.
Prechod od detstva do dospelosti je podľa mňa prechodom od stavu hmotnému ku stavu, v ktorom má duchovné miesto nezastupiteľnú úlohu. Pokúsil som sa ukázať prečo si myslím že morálka ak má byť prejavom slobody musí vyplývať so záväzného vzťahu k nadzmyslovému svetu, obsah ktorého je individuálnym, intímnym a nepochybne ťažko definovateľným, či skôr nedefinovateľným tajomstvom každého rozumného tvora. Tento však vyplýva so skutočného poznania toho, čo vytvára záväzok a jedine každý človek sám môže rozpoznať túto vnútornú hodnotu a podľa nej uspôsobiť aj vlastné činy.
Táto práca pojednáva vlastne o tom, prečo by mal psychoterapeut byť morálnym – teda dospelým - človekom, respektíve prečo by mal túto morálnosť hľadať. Len človek, ktorý sa stal dospelý a našiel vlastný transcendentálny cieľ svojho života dokáže pochopiť človeka, ktorý tento cieľ hľadá, prípadne opúšťa starý a nachádza nový. Odpoveď, ktorou sa táto krátka práca vyčerpá je teda jednoduchá: malo by byť povinnosťou psychoterapeuta hľadať tajomné zdroje vlastnej morálky, nielen preto, aby bol schopný súcitu, ako aktu predpokladajúceho empirickú zkúsenosť, ale aj preto aby bol schopný odvahy, ktorá predpokladá zasvätenie života neznámemu.

Jul, 1997

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

© Copyright 2023. All rights reserved Róbert Blažek - Web Development & Design