„ Zkúsenosť bez interpretácie je slepá, interpretácia bez zkúsenosti je prázdna“
Immanuel Kant

Dal som si ťažkú úlohu: napísať esej o nirváne. Akoby sa dalo niečo písať o ničom. Každé slovo vložené do absolútna sa v ňom stráca ako dažďová kvapka v mori… nemôže však asi nirváne nijako ublížiť. Nakoniec jej nepoznateľnosť predpokladá poznávanie…Tak ako bytie predpokladá nebytie. Začnem tým, že Vám porozprávam sen, ktorý vo mne úctu k myšlienke nirvány vzbudil.
Som v starobilom meste, pravdepodobne starobylom Londýne. Som tu späť po rokoch, ktoré som strávil niekde ďaleko odtiaľ, vrátil som sa sem, aby som dokončil úlohu, ktorú som pred rokmi začal. Aby som lepšie priblížil atmosféru, ktorá je presiaknutá tímto mojím príchodom, použijem slovo sloboda. Cítim sa absolútne slobodný, asi ako dieťa, ktoré sa podvečer hrá na slnkom zaliatej voňavej lúke obsypanej kvetmi, nad ktorou v šume vetra a farebného hmyzu vyspevujú vtáky melódie rezonujúce každou monádou priestoru. To dieťa je slobodné. Starosť o pominuteľnosť tela a hmoty, starosť o kauzalitu karmy jeho života je tak vzdialená jeho vedomiu, že vlastne neexistuje ako hmotná bytosť. Existuje iba v duchu. Tak ako snové vedomie v psýché človeka. Tak sa cítim v tomto sne.
Stretávam sa z človekom, od ktorého sa dozvedám, že byt, ktorý mi patrí je teraz voľný - dáva mi kľúče a 3860 libier za nájom. Nemám ani penny a preto sa mi z takejto obrovskej sumy zatočí hlava. Peniaze vezmem a rozmýšľam, ako je to možné, že je to tak mnoho. Prichádzam na to! Ten, kto nájom preberal predomnou ohromne zvýšil túto sumu a zbytok peňazí putovalo do jeho vrecka. Nájomník mi peniaze odovzdal z vedomím, že sme úplne vyrovnaný, nevediac o rozdiele medzi požiadavkom mojím a záhadného nájomníka. Nechám ho odísť z pocitom, že ak po roky platil túto sumu, iste mu moja čestnosť neprinesie veľký finančný úžitok. Teraz mám mnoho peňazí…Stretávam sa so starým priateľom (mimochodom častokrát objektom projekcie môjho tieňa), rozdelíme si peniaze na polovicu a vychádzame do ulíc. Môj pocit slobody však utrpel újmu. Vravím si, že to dokážem vykompenzovať úžitkom, ktorý mi tieto peniaze prinesú vo vokajšom svete. Nadchádza noc. Ideme niekam, zažiť niečo veľké, vzrušujúce, niečo ohromné. Má sa to odohrať v centre mesta. Som vzrušený a mám jasné vedomie, že viem, čo sa bude odohrávať. Cestou stretávame mnohoraké osôbky od žobrákov, homosexuálov, štýlových anorektických žien, transvestitov, zamilovaných párov, cez predavačov novín, hamburgerov, potulných hudobníkov, až po úplne „normálnych“ ľudí nekonečného davu rozmanitého veku a farby pleti. My víťazoslávne ideme…uvedomím si pôvod nečestne získaných peňazí a spolu s tím vyvstane vo mne otázka: ako to, že ja ktorý viem, že toto je iba sen, a že peniaze, ktoré mám vo vrecku existujú vlastne iba vnútri tohoto snu mám výčitky svedomia? Ako to, že ja, ktorý - ako si vo sne myslím - režírujem tento sen obraciam svoj zrak k zmyslu presahujúcemu dej, v ktorom sa momentálne nachádzam? Na to si uvedomujem, že musí existovať scénar celého snu ešte predtým, než som doň vstúpil. Že to, čo snívam ja sú len postupné skutočnosti deja premietané do môjho snového vedomia. Skrátka, že ucelená myšlienka existovala už pred tím, než som zaspal. Pýtam sa, ako môže existovať scenár, keď predsa snové bytie je ako rieka – vyteká so svojho zdroja a tečie v ústrety budúcnosti? Prehrávam si celú situáciu ešte raz: nájomník mi zaplatil peniaze, nieje poškodený mnou, ale iným prenajímateľom, je „zmierený“ a ja získavam peniaze. Náhoda, ktorá mi umožní vydať sa na cestu do centra mesta. Teraz však poznávám (stále vo sne), že zmyslom snu nebolo získať peniaze, ale uvedomiť si, že dej snu je vopred určený, že jeho zmysel stojí mimo kauzalitu deja, ktorý pokladám za skutočný. Vtedy si uvedomím, že akokoľvek chcem peniaze užiť ako prostriedok k naplneniu podstaty snu, nakoniec je jeho účelom poznanie, že v scénári je už predsa navrhnutý aj výsledok, ako z peniazmi naložím. Veľmi chcem vedieť, čo urobím s peniazmi. Zrazu vidím a chápem tento scénar: V ňom peniaze vraciam! No jasné, peniaze musím vrátiť! Nie kôli svojmu svedomiu, ale jednoducho preto, že je to súčasťou deju, ktorý „niekto“ zkomponoval a nedal mi ani možnosť výberu. Vlastne dal mi možnosť poznať ako to myslel…Budím sa. Neviem či je vôbec nejakého rozdielu medzi mnou a snovým mnou.
Teraz chápem: ak by spôsoby a cesty života boli dané, iba ako následok náhodných okolností nebolo by rozdielu v kvalitách a správnostiach týchto ciest. Ak ich nazrieme z hľadiska účelu bude medzi nimi existovať rozdiel v tom, do akej miery sa ich zmysel naplní v absolútnom účele. Tento sen, ktorý okrem iného posunul tému autonómie vedomia načrtnutého v Eseji o morálke bližšie k hranici transcendentného sveta, mi vyjavil, že je nevyhnutné zmysel hľadať v účele. Že odhaľovanie scénaru a nie jeho vytváranie je procesom vedomia. Nirvána je cieľom všetkých vecí, absolútnym účelom, scenárom, ktorý vyslobodzuje človeka s kauzálnych pavučín osudu. Pokúsim sa nad ňou z tejto perspektívy zauvažovať.
Slovo nirvána pochádza zo sanskrtu a skladá sa z predpony nir a základu va, čiže vydýchnutie, alebo vyvanutie. Častokrát sa hovorí o vyhasnutí lampy, ktorej plameň horí vďaka oleju túžby. V žiadnom prípade nejde o zánik, o smrť – jedná sa o súcno, na ktorom môže vedomie človeka participovať, či ku ktorému sa môže vzťahovať. Buddha popisuje nirvánu ako stav absolútnej skutočnosti (satjasa satjam – ens realissimum). Absolútno, kde neexistuje rozpor ja a nie-ja duality, „stav“, ktorý je konečným cieľom ľudských bytostí. Je negáciou všetkého strastného a pomýjivého; vyslobodzuje z večného kolobehu smrti a znovuzrodenia. Asamskrta – nezrodené a nezložené, nedeliteľné, mimo zkúsenosť, zároveň absolútnym vedomím (čit), ktorému je pripisovaná vševedúcnosť, absolútna sloboda a všemohúcnosť. Nikdy však človek nemôže nirvánu (resp. Brahma) poznať, može sa intuitívne priblížiť a postaviť tvárou „celostnej idei skutočna“ (sat); absolútna povaha nirvány ostáva však nepostihnuteľná a neuchopiteľná. Prostredníctvom kontaktu z nepopísateľným nekonečnom dochádza k vyslobodeniu ľudského tvora spod jarma telesného a strastného života. Nie poznanie obsahu nirvány, ale jej nepoznateľnosť a skutočnosť ustanovuje vedomie, ktoré je samo súčasťou jednoty.
Nirvána je častokrát symbolizovaná Mesiacom, ktorý sa zjaví na jasnej oblohe po tom, čo vietor rozohnal mraky. Tak je prekonaná ilúzia, že jediné Brahma je mnohé, konečné a premenlivé. Sila, ktorá zpôsobuje túto ilúziu sa nazýva májá. Májá je zdrojom foriem a nezmyselnosti sveta, a až za jej závojom, alebo ak chcete pavučinou sa skrýva absolútny cieľ, príčina a dôvod bytia v nepodmienenej podobe. Nemôžme hovoriť o stave, alebo poznanom súcne, či substancii, uspokojme sa s faktom, že nirvána je principum psychologickej vzťažnosti vedomia, pretože existuje ako abstraktný, avšak v psychickej sfére skutočný objekt (viz ontologický dôkaz boží). Vzťažný transcendentný cieľ, riadiaci snahu ovládajúcu ľudskú voľu. Jedna z Buddhových vznešených právd vraví: „Nirvána je možná“ a ak si na tento fakt posvietime Aristotelovím učením, potom jej musíme uznať súcnosť a potenciálnu skutočnosť.
Pozrime sa na nirvánu, ako na objekt ideálny, teda v Kantovom zmysle pochádzajúci z rozumu, prípadne, ako na objekt vstupujúci do vedomia so „stavu“ či rezervoáru bezčasovosti, bezrozmernosti a bezpohybovosti, kedy je nirvána opäť čímsi moderujúcim vedomé zameranie človeka, ako to učí mystický C. G. Jung.
Veľmi zjednodušene sa dá povedať, že nepodmienená realita v spojení so stavom absolútnej slobody – blaženosti (summa felicitas) je predmetom túžby a obsahom učenia prakticky všetkých náboženských svetových systémov. Idea spásy v celom svojom prejave a pôsobnosti má teda hlboké základy v oblasti povedomia a nevedomia, v každom prípade sa ľudský duch touto ideou zaoberá minimálne od doby, od ktorej nám to bol schopný zprostredkovať. Buddhizmus učí o splynutí z brahmánom, kresťanstvo o spáse skrz milosť božiu, mystické smery, ako kabala, súfizmus, gnosticizmus o poznaní (conscientia), ktoré navracia dušu späť do stavu pôvodnej jednoty (scientia admonita anima et pristinae memoria reddita) a tak ďalej. Všetky vravia o nutnosti eliminácie „ľudského“ rozličnými spôsobmi: prostredníctvom vôle, cvikov, meditácie, asketizmu, drog, správneho myslenia, viery apod., aby sa mohlo prejaviť božské. Pretože to ľudské existuje principiálne v človeku a je jeho súčasťou, resp. je to človek sám, musíme ho vidieť ako pól stojaci oproti jeho negácii, aj keď správnejšie by bolo povedať komplementarite, tak ako je tomu u častice a antičastice, ktoré okrem toho, že sa vzájomne anihilujú sú zároveň aj vzájomnou príčinou. To ľudské spravidla odpovedá formám, je pomíjivé (teda dočasné), hmotné – teda priestorové, neslobodné, nedokonalé, ne-vedomé, skrátka nedokonalé. Vo vedomí má každý obsah nejaký tvar, je individuálne pochopiteľný, skladá sa z postupností, súdov a dielčich obsahov, ktoré nadobúdajú vo vedomí imanentný zmysel a až vtedy sa dá hovoriť o poznaní (concupiscentia); narozdiel od nirvány, ktorá je prázdnom. Nirvána predstavuje dovŕšenosť a dokonavosť človeka a to tím, že je od ľudského úplne oprostená. Všetko poznanie pochádzajúce so zkúsenosti je v nirváne nahradené transcendentnou kvalitou, ktorá neustanovuje konkrétne poznanie jednotlivín, ale reprezentuje jednotu dojmu, alebo intuície so sveta – postráda stavebné prvky umožňujúce logickú subsumáciu, jej zmysel je založený na univerzalite prekračujúcej jednotlivosť a teda možností rozumu samotného. Čokoľvek o nirváne vypovedané je iba aplikácia konečných foriem na bezobsažnosť. Teoreticky je človek v nirváne oslobodený od ľudského - vyplnený božským. Božské disponuje absolútnou vôľou, slobodou, vedomím, nad ktoré sa vyššie ani pomyslieť nedá (to by musela časť pochopiť celok) a vymykajúc sa z typicky ľudských kategórií času a priestoru je duchom (Nouz, nekonečnom a nepodmienenom (je sám so seba – prípadne ex nihilo), naviac absolútnym dobrom (summum bonnum), zmyslom a existenciou (nihilismus prenechávam duševným slepcom) a to stačí k tomu, aby bolo pôvodom aj cieľom, čiže vo všetkých týchto kvalitách samo seba oprávňovalo.
V nepsychologickej terminológii takejto duality (aj keď okľukou by sme sa dostali aj k nej) by sme pre ľudské našli príbytok v egu, pre božské zase za jeho hranicami. Ľudská bytosť sa teda ocitá vo svete ako kauzálny tvor s možnosťou transcendencie, o ktorej vie (recognoscet) a má možnosť jej naplnenia – spasenia vlastnej duše. To sľubuje božské. (Vie je polemické, lepšie by bolo hovoriť o božskom prebývajúcom v rozume, prípadne v totalite vedomo – nevedomej psýché, ktoré „objektívne“ pôsobí a fakticky koordinuje zameranie zmyslu človeka.) Principiálne však človek ostáva paradoxnou bytosťou každodenne poznávajúcou vlastnú obmädzenosť a spiatosť z kauzalitou hmotného sveta. Ako následok bytia vie, že jeho existencia (príčina; viz causa sui) nepochádza z neho a rovnako tak vie, že existuje nejaká principiálna - kozmická nutnosť. – To všetko samozrejme po tom, čo už vie, že sám je (cogito ergo sum).
Je sporné - a v mojom prípade rovnako tak neoprávnené - hovoriť o nirváne ako „uskutočnení“,alebo noumenon, zamyslím sa iba nad cestou k nirváne, pretože sa domnievam, že už samotná cesta obsahuje zadosťučinenie jej následovateľovi. Zadosťučinenie tu chápme ako možnosť vedomej participácie na živom, teda hmotu presahujúcom duchu, ktorého hranice sú síce nedosiahnuteľné, ale skutočnosť je realizovateľná postupnou reflexiuo vlastnej súcnosti – teda vedomím.
Pretože bez ohľadu na stupeň reflexie reality vo vedomí, každý človek iste poznáva, že existuje jav, ktorý odráža všeobecnú progresivitu vedomia. Teda, že existuje kvalitatívne vyšší stav a kvalitatívne vyššia miera subjektívnej slobody, závislej na šírke vedomia – sebapoznaní, to znamená toho od hmoty odlišného (tapas). Nie poznanie podstaty fyzikálnej hmoty, nech by bolo akokoľvek technicky a racionálne dokonalé, ale poznanie vnútorného, večného človeka, ktorý ako príbytok života ustanovuje bytie, je schopné naplniť vedomie zmyslom. Je hádam logické, že širšie vedomie sa rovná širšej účasti na živote, žiadne vedomie = žiadna vedomá učasť na živote. Vnímanie jemných odtieňov života, či už v oblasti hudobnej, filozofickej, medziľudskej, alebo vizuálnej umožňuje jemnejšie prežívanie, citlivejšiu komunikáciu s bytím a čosi mi našepkáva že z tejto vyplýva aj väčšia úcta k životu…
Takáto zkúsenosť implikuje logickú – v hraniciach konečnosti sveta – pomerateľnosť kvalít a teda aj predpoklad absolútnej kvality (anánda) aj v rovine intuitívnej odhaľuje polaritu a jej možnosť – čo bolo zrejmé Aristotelovi a neskôr Tomášovi akvinskému, ktorý rozpracoval jeho päť (viz „so stupňov“) ciest k dôkazu existencie božej. Hovoriť o stupňoch znamená buď vedome využívať rozlišovaciu mohutnosť myslenie, alebo nevedome cítenie.
Človek posudzuje stavy, ako kvality spôsobujúce slasť, alebo naopak ako spôsobujúce averziu, prípadne ich porovnáva ako súdy, ktorým prikladá subjektívnu hodnotu. Rozlíšenie dobra a zla teda vyplýva principiálne z duality, pravdepodobne v minulosti zakódovaného mechanismu, v ktorom bytie samotné má svoj pôvod. Vo svete jak ničivého, tak plodivého vplyvu Šívy to ani inak nešlo resp. nejde. Vo vedomí sa pochopiteľne prejavuje táto funkcia vytvorením vzťahu. Ak existuje väzba, ktorá nieje subjektom uvedomená, odohráva sa na princípe emocionálneho pripútania, čiže je energetizovaná afektom - hovoríme o projekcii (proicio, proiectio). Tá, ako dôsledok nevyhnutnej pôvodnej jednoty vťahuje človeka do slepého víru života a samotné bytie pohlcuje do nevedomosti. Až možnosťou voľby sa človek dostáva na slobodnú pôdu, a voliť môže pochopiteľne až po tom, čo sám seba poznal ako pól duality ja – príroda. Jedine na vedomej úrovni je možná transcendencia obsahov, pretože ako súčasti vedomia sa môžu od afektu oslobodiť a tím – ako sa zdá – dosiahnuť objektivitu, resp. sa tejto objektivite priblížiť. Získáním objektivity, teda oddelením subjektu od objektu prostredníctvom vedomia sa neruší vzľah medzi nimy, ale záväzok tohoto vzťahu sa premiestňuje so sféry akejsi objektívnej nutnosti do subjektívnej možnosti. V praktickom čine sa nemusí zmeniť zhola nič, prevzatím zodpovednosti zaň a teda priradením zmyslu, sa však stáva aktom obsahujúcim v sebe čriepok absolútneho účelu. Obrazne povedané strasť vegetatívneho systému, ktorá prešla pod vedenie mozgovej kôry musí byť opäť prenesená na iného správcu, aby sa jej dôsledky zmiernili.
Podľa Junga je psýché človeka v závislom a teda duálnom vzťahu k objektu, ak je tento nevedomý. Teda prakticky iluzívny: do objektu sú projikované vlastnosti, ktoré v skutočnosti nezodpovedajú tomuto objektu (a v podstate ani svojmu zdroju - nevedomej psýché) iba ho čiastočne pripomínajú, podobne ako mraky na oblohe pripomínajú deťom rozprávkových hrdinov. Objekty majú svoj vlastný život; citové pripútanie spôsobuje túžbu po manipulácii (očakávaním že sa budú správať podľa subjektom pociťovaného želania) a teda konflikt (discordance). Jung mechanizmus projekcie ztotožnil so silou spôsobujúcou mnohosť foriem – májou. Návrat projekcie a jej obsahu späť do zdroja odhalí pôvodnú, originálnu podstatu obsahu. Ten však nemá formu, tú mu dodáva vedomie, nepochybne však je a prezentuje sa vo svojej celistvosti ako racionálne neuchopiteľná podstata psýché. Táto podstata, podobne ako je tomu u symbolu, ostáva tajomstvom, ktoré je čo do hĺbky nevyčerpateľné, odhaľuje však človeku zdelenie približne v zmysle: Ty si, si kvalita, čiže skutočnosť implikujúce „fakty“. Možnosťou predpokladu, tušenia, či poznania sa stáva z človeka, resp. jeho vedomia jednotka podmieňujúca realitu, akási časť vyrastajúca z reality nepodmienej. Vedomie nepoznáva obsah v jeho rozumovej forme, ale v emocionálno – bytostnej. Asi preto buddhisti hovoria o „zraku svätcov“ (arija čakku) – zmyslovom orgáne nezávislom na pozemských zmysloch. Celostný vnem si môžme predstaviť ako guľu, ktorej povrch reprezentuje myslenie – neschopné priniesť obraz reality (je však jej prostriedkom) – a jej hmota pochopenie v duši – podobne je tomu aj so starou a novou hmotou mozgovou.
Je obtiažné vedomie definovať; okrem toho, že je to akísi rezervoár a reflektor poznania, o ktorom môžme povedať že patrí Ja (poznania, ktoré sa funkciou zmyslu viaže ku komplexu Ja) je to adaptačný psychický systém, schopný zamerania (aiming), čiže aktívnej selekcie podnetov – jak vnútorných, tak vonkajších. Jeho hlavnou funkciou je teda zacielenosť – intencionalita, v zmysle učenia F. Brentana a neskôr Edmunda Husserla. Je taktiež zdrojom individuálnej vôle, môže teda ovplyvňovať energetický tok. Psychologicky nazval a popísal Jung prúdenie energie (libida) riadenou vedomým zameraním ako progresívny pochod (inštinktívny energetický spád vymykajúci sa aktívnej kontrole vedomia, nazval pohybom regresívnym). Vyzdvihovaním autonómnych aktov nevedomia na individuálnu úroveň sa z nich stáva zmysluplný proces vnášajúci do života, poťažmo hmoty, ušľachtilosť, vyššiu organizáciu, skrátka hodnotu. Intuitívne chápeme tento prejav ducha ako prirodzenú od projekcie oslobodenú lásku, v obecnom svete nazývanú kultúrou, ako prejavu toho, čo nazýváme múdrosť. Jej dokonalosť nespočíva, akoby snáď mohlo vyznieť, v najvyššej duchovnej vôli, ale v oddanom spojení individuálneho a skutočne ľudského a božského „ideálu“, ktorému musíme z vyššie zmienených dôvodov uznať súcnosť. Dovolím si zo svojho obmädzeného stanoviska úvahu, že rovnako tak svet, ktorý by bol čistým odrazom ideálu - rajom by nemal zmysel. Zmysel je podľa môjho názoru dôsledok a príčina energetického vyrovnávania medzi dvoma pólmi, čo sa nám javí ako bytie. Podobne ako je hmotnosť závislá od gravitácie, je zmysel závislý od bytia. Raj predstavuje jednotu, ktorá zmysel nielenže nepotrebuje, ale nieje ho schopná ani produkovať. Jednota môže mať zmysel ako predmet vzpomienky, alebo túžby, ako stav asociovaný z Ja je kontradikciou. Ak budemem chápať Ja ako epifenomén, potom bude zmysel jeho nevyhnutným epi-údelom, ak budeme vidieť v Ja zámer Stvoriteľa musíme sa pýtať prečo ho stvoril. Ak by jeho zámerom bolo bytie preň, asi by nepotreboval vedomie a teda ani „objektívny zmysel“. Stvoril by vševedúci, všeblažený a všeslastný raj…Skôr sa zdá že stvoriteľ hľadá vlastný pôvod, vlastný zmysel a že to môže učiniť jedine sebauskutočnením, alebo lepšie povedané sebazrkadlením, ako sa domnieva mnoho filozofov.
Riešením nemôže byť pochopiteľne bezhraničné uvedomenie, ale harmonická konštelácia vedomia a nevedomia. Pre človeka je výhodné ak mnoho jeho aktov ostáva nevedomých. Bolo by zbytočné – a nepochybne aj disociuúce - aby si človek uvedomoval povedzme pohyby pri jedení, alebo chôdzi. Nehovoriac o zodpovednosti takto vedomého človeka. Zdá sa že spravodlivým zámerom prírody je duševné zdravie – schopnosť sledovať kroky plynúceho života, proces duševného vývoja tak, aby postupne dozrieval ku schopnosti uniesť vlastný obraz.
Niektoré situácie vyžadujú riešenie v záujme finality. Finálny proces je taký, ktorý je riadený k svojmu a priori vytíčenému cieľu, sleduje účel. Ten nemusí byť zjavný avšak je akosi obsiahnutý v procese samotnom (viz Aristoteleova entelechia). Tvor nedisponujúci vedomím, alebo konieckoncov akýkoľvek životný prírodný proces, okrem toho, že je následkom radu kauzálnych príčin môže byť aj účelovým dôvodom predučerný. Vedomie sa pravdaže snaží maximalizovať pozitívny efekt. To je pravdepodobne príčinou, prečo sa človek dokázal adaptovať prakticky vo všetkých kútoch sveta. Sledovanie obmädzeného individualistického a teda egoistického hľadiska nedáva veľkú šancu na prežitie. Poznanie transcendentnej príčiny oprávňuje zmysel konkrétneho činu. Zdá sa, že vedomie nutne k svojej transcendencii zmysel potrebuje, nie náhodou má v kresťanstve soteriologickú povahu. Jednoducho povedané, ak by neexistovala v duši človeka nirvána, či už ako túžba, alebo obsah, voči ktorej by sa mohlo vedomie vymedziť ostal by človek zavesený v svete mnohosti ako jedna z nekonečného množstva alternatív. Tím že sám vidí a je schopný vidieť účelnosť diania a teda aj vlastného rozhodovania, participuje na dráme smerujúcej niekam. A aj keby bolo cieľom zničenie ľudský duch by musel voliť z ohľadom naň tak, aby zmysel prítomného zasvätil večnému a nemennému. Rozdiel medzi rozhodnutím sa nazáklade účelu ako obsahu vedomia a účelu ako prírodného procesu je v tom kde zmysel sídli - či v Ja, alebo v prírode. Samotná povaha a hodnota ostáva pre každého človeka individuálnym tajomstvom, ktoré zdá sa má skutočnú moc modelovať tvar zjaveného sveta. Tu sa dostávame do bodu, kde je nutné prijať určitú mieru slobody Ja. Možnosť vedomého rozhodnutia ju pochopiteľne predpokladá.
Človek sa domnieva, že má ako jediný dar disponovať tímto vedomím a modifikavať prostredníctvom neho svoje činy. Môže tak v určitej miere vstúpiť do inštinktívneho a často slepého prúdenia života a jeho vis vitalis. Človek sám v sebe je schopný rozoznať sily, ktoré z jeho Ja nepochádzajú. Sv. Augustinus hovorí o slobodnej vôli k dobru. Veľmi často je pozemskosť človeka ztotožňovaná s inštinktom či pudom (l´inconscient, das Unbewusste), zkrátka „tím mimo vedomia“, ktoré sa potom dáva do súvisu z hmotou (materia), sexualitou, pozemskosťou, hriechom atď; a človek participuje na obidvoch substanciách: duchovnej a hmotnej. Vymanenie sa zpod plynutia inštinktívneho života a jeho diktátu sľubuje stav slobody. I keď prírodná bytosť nesúca v sebe dar života, dosahuje človek podľa Buddhovho učenia stav, v ktorom nad touto prírodou zvíťazil. Dosiahol spásy. Využil prírodu k skroteniu jej samotnej. Zdvojením jej vlastného mechanizmu, teda oddelením vedomia od jeho zdroja vytvoril novú kvalitu (synergeia). Alchimisti ctili heslo: opus contra naturam. Prekonaním máji dosahuje odrezanie (niččháta) od hmoty. Časté je symbolické vyjadrenie znázorňujúce hada a jeho zvlečenú kožu – jogín, ktorý prešiel vedome smrťou a znovu sa narodil ako Buddhov syn (šakjaputtó). To, čo mu patrí potom je jeho Ja, zbytok je v oblasti neskutočna. Nirvána je stav, v ktorom je všetka pozemská existencia so všetkou svojou strastiplnosťou negovaná. Je opakom formy života spôsobeného májou; je skutočná beztvarosť – Jednota. Jogín necháva v kontemplácii svoje Ja vyhasnúť. Spoza jeho ega sa rozprestrie skutočnosť, ktorá je neustále prítomná zahalená však materiálom, ktorý reflektuje vedomie. Očistením sa od duálnych rozlišovacích a nazeracích foriem vedomie vníma (kontempláciou, čínsky ťan-čao, zrkadlenie) pôvodný stav. Stav jednoty, ktorý je výsostne objektívny. Psychologicky by sa snáď dalo hovoriť o vedomí oprostenom od sveta, čiže vlastne pre svet mŕtvom, akoby trénujúcim stav smrti dokonalej. Ak sa podarí mníchovy dosiahnuť vedome stav unio mystica ešte to nestačí k osvieteniu (bódhi). Prežitok je dôležitý, ale vývod (pradžňá), ktorý musí vedome učiniť je rozhodujúci. Súčasťou iniciácie je poznanie. Nielen zrkadlenie „nestavu“ či prima materia nezúčastneným vedomím, ale aj naopak jeho zameranie. Intelektová vzťaženosť k zážitku nirvány. Vidieť a rozoznať vnútorným zrakom iluzívnosť hmoty a potom tento zážitok zasvätiť (devotio) „idei“ je nevyhnutným úkonom pri dosiahnutí osvietenia. Obsah je takto premenený na hodnotu. Dodaním zmyslu sa najvyššia zkúsenosť stáva pravdou. Nesmieme zabúdať, že nech by bol stav či prežitok charakterizovaný akoukoľvek indiferenciou vyplýva z neho príklon k jednej kvalite – Bohu – čo by, ako fakt mohlo slúžiť pri dokazovaní existencie božej. Pri svojej absolútnosti, jednote, nekonečnosti a tajomnosti (deus absconditus) sa absolútna realita rozprestrie či zazrkadlí vo vedomí – odkiaľ sa berie však kódex či suma morálnych postupov: šílá? Čo ozmyselňuje mystický stav jednoty ? Tu vstupujú kultúrne ideové systémy, ktoré ponúkajú stáročiami preverenú náuku schopnú dotovať vedomie odkázané iba na malé so seba samého dané množstvo informácií. Mystické smery (napr. Mister Eckhart – sich lassen) preferujúce opustenie Ja zakladajú svoju filozofiu na téze, že Boh vstúpi do človeka akonáhle on opustí svoju vôľu, že dôjde k nastoleniu primodiálneho stavu v ktorom neexistuje zlo – hriech (posse non pecare). Prenesenie vlastnej vôle na transcendentný objekt je príkladom zasvätenia (či obätovania – sacrifice) neuchopiteľného a teda strastného množstva jednotlivín nepochopiteľnej jednote – Neznámu - ktoré vedomie presahuje. Dodám, že ak by tento absolútny prijímateľ projekcií, akási univerzálne otvorená forma, chýbal a vedomie by sa už nemohlo zrkadliť samo v sebe upadol by človek – čo sa konieckoncov predsa tak často deje - do stavu, kedy by pomyselný (psychicky však trýznivo skutočný) objektívny svet prebral nadvládu nad jeho životom a nie už on by žil, ale so zbytku oslobodeného vedomia by mohol akurát zkonštatovať: es lebt mich – som žitý. Takúto deindividuáciu, či degradáciu individuálneho ducha pozorujeme u fanatikov, ktorí miesto toho, aby vieru využili ako prostriedok osobného duchovného vývoja, transcendento nahradili kolektívnymi ideami naviazanými na nereálne ilúzie a túžby; podobne ponúknutím pozemských materiálnych foriem chcel komunizmus človeka zbaviť realizácii duchovného smerovania, čím sa mu naozaj podarilo vytvoriť z niektorých ľudí kolektívne univerzálne tvory.
Človek sa chce vzdať vlastnenia dobra a zla, hľadá bytie v ktorom nieje dobra a zla závislého na ňom samom. Nechce však upadnúť do nerozlíšenej jednoty, naopak chce túto jednotu túto jednotu objektívne poznať ako objektívnu spravodlivosť, ktorá dobro a zlo obsahuje bez vplyvu ľudského ega, nepodmienene.
Ak sa stav neprítomností rozlišujúcich kategorií rovná objektivite potom aj morálka zasvätená tomuto stavu ctí objektivitu. Pre subjekt, či psychikou disponujúce individuum je takýto stav skutočne vyslobodzujúci, pretože nezodpovedá žiadnej sociálnej inštitúcii, ale výhradne Bohu. Tím nechcem pravdaže povedať, že individualistická morálka prevyšuje obecné zákony. Skôr vzdávam hold veľkosti poznania, ktoré má takú pôsobnosť že dokáže vedomie – charakteristické absorbciou a reguláciou obsahov – „upnúť“ k nadosobnej idei, rep. obsahu. V takom prípade hovoríme o viere, jej kompenzačný protipól nazývame pochybnosť a ich nedostatok stratou zmyslu života. „Mechanizmom“ viery sa stáva z idei kvalita. Viera ale nepochádza z vôle, ale z vedomia. Vedomie sa po takejto zacielenosti môže dokonca dostať do konfliktu so samým sebou, ak by volilo v rozpore so „zdeleným poznaním“. To tajomné, v pozadí, to energetizujúce, teda uskutočňujúce zmeny ostáva skrytým a nech je to akejkoľvek povahy, podstatu a zmysel mu dodáva oddaný ľudský duch. A môže („to“) byť kľudne aj absolútnym ničím, ako Boha charakterizoval Mister Eckhart – a pobúril tak inkvizičnú komisiu - alebo jednoducho čosi čo v spojení s vedomím nastoľuje zmysel (Tertulliánovo credo quia absurdum).
Ľudskú zkúsenosť by sme mohli popísať – ako som už spomenul – dvoma princípmi: zemským a vzdušným. Hmotným a duchovným. Dolným a horným. Chaotickým a kozmickým. Formálnym a obsahovým. Mnohým a Jedným. Inštinktívnym a vedomým - slobodným. Pudovým a intelektovým. Symbolicky hadom a vtákom. Strastiplným, pominuteľným, nezmyselným, nepochopiteľným a neuchopiteľným. Blaženým, absolútnym a nutným. Spásnym, večným, naplneným zmyslom. Ten druhý akosi sporadicky a jemne vniká do prvého, aby sa mohol človeku zprostredkovať. Život jednotlivca, ale aj dejiny ľudstva sú výsledkom vzájomnej interakcie oboch princípov…
Kabalistický lúč emanácie uviazol akousi chybou tvorenia v hmote, manicheistická tma prevládla nad svetlom, kresťanský človek zhrešil a bol vyhnaný z raja, buddhistický človek zo svojej prirodzenosti baží po hmotnom svete. Existuje tu však našťastie – pretože človek v sebe nesie substantia vitalis, pars Dei, yuch xvsa, napsá atd. – nie veľmi jednoduchá a zjavná cesta (samádhi) k nirváne prostredníctvom nástroja jeho zlyhania, zároveň jediného „zmyslu“, ktorý dovoľuje človeku poznať že existuje. Nenájdeme náboženstvo, ktoré by svojím učením neriešilo zmysel bytia. Oproti každodennom plynutí života stojí nirvána ako prísľub, riešenie protikladnosti, v ktorej je zmysel zahrnutý a teda nenecháva človeka vrhnutého do existencie bez nároku na odpoveď na otázku, ktorá v ňom vedome, alebo nevedome prebýva naprieč jeho vývojom. Nepodmienená axióma nieje len túžbou, ale priam údelom podmieneného človeka. Nirvána umožňuje ľudskému duchu aby mohol spolu s Patočkom prehlásiť, že životný vedomý proces je „ozmyseľňovaním neozmysliteľného“. Je vyrovnávajúcim pólom duality.
Nemusím uvádzať hádam príklady takejto pôsobnosti. Aj najvaščí nihilista iste uzná skutočnosť transcendentného sveta, ktorú mu zprostredkovalo jeho vedomie. Aj sebageniálnejšie odhalenie nemožnosti existencie súcna absolútne, dokáže vedomie prekonať. Vzťahom k nepoznateľnosti. Opodstatnenosť bytia sa musí opierať o kvalitu, v ktorej je vyriešená. V ktorej je zodpovedaná. Človek, ktorý nieje schopný túto kvalitu rozoznať v prítomnom bytí, ako jeho súčasť, prenáša ju do budúcnosti, prípadne až za hranice svojho života. Tím kompenzuje neschopnosť, alebo nemožnosť odhaliť zmysel v obmädzenom úseku vlastného života. Aj tak však naplňuje zmyslom (logos) prítomnosť vlastnej existencie. Zrejme nieje náhoda že mnoho mýtov učí o posmrtnom rozriešení tejto záhady. Večnosť substancie, ktorá si môže toho bytia byť vedomá ospravedlňuje a oprávňuje pominuteľnosť. Bez vedomia by nielenže život postrádal rozmer, ale ani by sa neuskutočnil. – Tak ako konár, ktorý padne v lese, kde nieto poslucháča nevydá zvuk. On pravdepodobne zvuk akosi nevedome vydá, ale ten, kto ho nepočul nemôže byť braný k zodpovednosti. Zmysluplnosť sa preto spája so slobodou. Nesloboda zmysel postráda, pretože spočíva mimo nej. Uskutočnenosť a vedomie sú dva nevyhnutné mohutnosti, ktoré by nemohli existovať nezávisle. Dnes vieme, s veľkou istotou, že existovali dinosaury; ale nebyť nás, kto by to bol kedy vedel ? („Realita vo svojej podstate /wesenmässig/postráda samostatnosť“ – E. Husserl) Skutočnosť nevedomého musíme preto vyvodzovať z možnosti byť vedomý. Je preň, pre život, skoro nevyhnutnosťou reflektovať sa. Alebo povedzme, že prinajmenšom vedomím vzniká ďalší rozmer reality a že je to práve tá realita, ktorá je spjatá z človekom. Voľné a slobodné hnutie „tvorenia“ už muselo obsahovať „ideu“ – archetyp (archetypiai) duality. Preto môžme problém zmyslu otočiť aj opačne: absolútnou vôľou a neobmädzenosťou nadaná substantia má prakticky všetko okrem toho, čím disponuje pominuteľný človek – potrebuje ho preto, aby sa sama uskutočnila. Boh hľadajúc zmysel samého svojho bytia, zatúžil po hraniciach, ktoré by toto bytie mohli odhaliť, tvorí vedomie (Man is needed to illuminate the obscurity of the Creator). Jednota môže poznať iba skrz svoj opak – mnohosť. Skrátka dualita je nutnou odrazovou plošinou pre čokoľvek, čo si robí nárok na reflexiu – teda poznanie. Nebudem ďalej rozvýjať túto myšlienku, pretože tak geniálne učinil Jung (Odpoveď Jóbovi), alebo Grof (Kosmická hra), Mister Eckhart a iní.
Faktom je že vedomie je ustanovené ako lampa osvetľujúca človeku zmysel a zprostredkujúca vzťah k Jednote, alebo k tejto Jednote smerujúca. Akoby sa prvotný gnostický Adam vymaňoval spod tmy, do ktorej bol mnohosťou pohltený. Človek odhalením, alebo kontaktu s nirvánou poznáva svoj protipól. Všetky túžby a vlastnosti – skrátka „ľudstvo“, ktorými disponuje môže projikovať do jednoty.
Jednoty charakterizovanej opakom jeho podstaty: bytie do nebytia, konečnosť do nekonečnosti atď. Zmyslom nieje iba psychologické zadosťučinenie, ale zmierňovanie afektu (participation mystique) prostredníctvom sebapoznania, čiže duševný vývoj. Približovanie sa realite a teda poznávanie vlastnej úlohy v živote, prevzatie zodpovednosti zaň. Je úplne logické, že ak existuje objektívnosť poznania, potom musí takéto prispievať k vyššej efektivite zvládania životných nástrah. Čo ostatne potvrdí každý psychológ pozorujúci prijatie pozície nezastrene – v podobe aká je. To je pravda iba úlohou vedomého tvora postaveného medzi ilúziu (error) – a teda potencialitu - a skutočnosť.
Ak sa budeme držať teórie že mája je afekt, ktorý nevedome pripútáva vnútorné psychické obsahy k objektu, každé pudové, nevedomé pudenie môžme považovať – projekovanú do hmoty – za substanciu. V psychológii človeka je protipólom vedomého organizujúceho ducha (nouz fylogeneticky starší cit. Cit je nevedomá rozlišujúca funkcia, ktorej korene a principialitu, by sme mohli hľadať v hmotných procesoch, zjednodušene povedané fungujúcich
spôsobom: zapnuté/vypnuté. (V jungových prácach sa môžeme stretnúť s definíciou ženy ako zduchovnelej hmoty.) Nevedomosť, emocionalita, temnosť (bezsvetlie) sa často prisudzuje matérii (viz Jin). Ak si predstavíme absolútnu jednotu ako nediferencovanú masu, v ktorej je in potentia všecičko poznanie – ležiace ale v tme, pretože bez možnosti duality je jedným aj v nevedomosti – a diferencujúceho ducha ako účelový princíp, ktorý do tohoto chaosu vstupuje a presvetľuje ho, teda činí ho kozmom, potom duševný vývoj môžme nazerať ako organizáciu a ozmyselňovanie súcna. – Ozmyseľňovanie sa môže pravdaže odohrávať iba v duchu, teda vedomí, preto predpokladáme, že zmysel je jeho funkciou a ak aj príjmeme Heideggerove učenie o nezávislosti súcna na človeku – že svet svet je vo svojom bytí absolútny, ale relativný v zmysle – musíme zaobchádzať s absolútne nepoznateľným, objektívnym svetom, ktorý je nielen virtuálny, ale aj psychologicky nedosiahnuteľný, čiže vo svojom účinku bez zmyslu. V účele je však zmysel implicitne obsiahnutý, či už teda je zmyslom objektivita – pre ňu samotnú, alebo akékoľvek vedomé uskutočnenie, vždy je to proces na parcipovania ktorom si človek môže aspoň teoreticky činiť nárok. Z praktických („psychologicky prospešných“) a takpovediac bytostných dôvodov je dôležité aby východzia axióma neprekračovala hranice uskutočniteľného zmyslu. Človek nájde cieľ vlastného života tím, že mu priradí zmysel alebo lepšie povedané, že v ňom zmysel odhalí a ak sa tak stane je preň ten najvlastnejší a najhodnejší následovania. Tu je nutné spomenúť, že obraz dokonalého dospelého (celistvého) človeka existuje prítomný už v detskej psýché, ako sa o tom môžme presvečiť s ich snov. Skrytá a nevedomá dovŕšenosť pôsobí počas celého vývoja individua, nieje vo vedomej a vokajšej úrovni zjavná, moderuje však vedomé postoje. Človek tak neutvára sám seba z ničoho (tabula rasa) ale stáva sa, za predpokladu - kráčania v stopách vlastného účelu - sám sebou. Jeho zmysel a jeho dokonalosť dlie v jeho obraze, ktorý mu dáva psychický život. Anthrópos je symbolom takéhoto potenciálneho, avšak nevedomého a skutočného vedomého, avšak ideálneho človeka.
Ako som sa už vyznal, poznanie že dobro je lepšie ako zlo je tím najzáhadnejším a najabsoútnejším poznaním. Proces ich diferenciácie vyžaduje obektivitu, stav, kde je maximálne eliminovaný proces projekcie, teda je potrebný post reality – statio veritas. „Videnie“ sveta priamo, nie skrz závoj máji. Príkladom pôsobenia môže byť prejav predsudku. Predsudok je výsledkom objektívneho stanoviska ovplvneného citovým hodnotením. Pred slobodný, od sveta oslobodený postoj sa predsúva vo vedomí cit, ktorý, hoc svojou povahou poukazuje na nereflektované a častokrát dôležité fakty, je stále vysielaný nevedomím, ktoré potencionality „definuje“ ako fakty. Vo svete konkrétnosti môže „objektívna odveká – kolektívna skutočnosť“ byť úplne zbytočná. Nehovoriac o „citovom komplexe“ získaného v minulosti a intervenujúceho so sféry osobného nevedmoia. Inými slovami emocionálna, vedomie ovplyvňujúca, avšak neintegrovaná ilúzia deformuje výsledok vedomého rozhodnutia kooperujúceho so skutočnosťou. Kolektívne nákazy vznikajú ako dôsledky silnej identifikácie s vnútornou silou, ktorá je vo svojej podstate neutrálna, čiže amorálna. Vidíme ako sa po teroristických útokoch na newyorské WTC rétorika Tonyho Blaira, či Georga Busha pomaly viac presúva na kolektívnu úroveň: ohrozená emocionalita a strach zpôsobuje, že zvlášť teraz potrebná objektivita ustupuje obecným kolektívnym ideám stojacim na strane „správnych“ náboženských učení. Opäť je to nevedomie, ktoré provokuje ideológie na úkor vedomia. Ego sa identifikuje s tím čo je „správne“ a prenecháva nevedomej sile riadiaci mandát a prehliada, že zdrojom konfliktu, či dokonca nepriateľom je ono samo. Prehliada, že jeho úlohou je pochopiť primitívny konflikt protikladov a dodať mu vyšší rozmer, riešiť ho na vyššej, nie tak protikladnej úrovni, namiesto toho – namiesto sebapoznania a poznania vlastného tieňa (umbra), ktorý je prekážkou pokroku – ho opäť projikuje do sveta a prachobyčajne opakuje scénar dobre známej drámy.
Ak je (prenesene) ego tou prekážkou – myslím ego nie v zmysle ostrova vedomia, ale slepej, individualistickej, od obecného odtrhnutej entity – jeho zrušenie sebapoznaním odtrháva energiu pôsobiacu projekciu od objektu. Stav vyššej objektivity sa rovná bližšiemu priblíženiu Jednote. Už so samotného pojmu cítime, že realita je niečo objektívne, resp. najobjektívnejšie. Intuícia nám našepkáva, že objektívne poznanie je zároveň indiferentným bytím, ktorého rozlišovacie kategórie nezávisia na afekte, ale na bezpodmienečnom prijatí absolútnosti osudu. Toho dosahuje vedomie, ktoré sa odovzdá moci ho presahujúcej. Domnievam sa dokonca, že mnoho neuróz dnešnej doby charakteristickej rôznymi, na úkor jednoty rozvinutími a prehnane diferencovanými individualitami a im odpovedajúcimi funkciami, je dôsledkom odmietnutia vlastného osudu, či lepšie povedané neschopnosti viery. Zážitky odhaľujúce hĺbku a mystérium života v dnešnej dobe buď úplne chýbajú, alebo chýba viera, ktorá by zriedkavé kontakty z nadzmyselnom premenila na prostriedky pokornej komunikácie a „zakomponovala“ ich do života ako skutočné prejavy milosti pôsobiacej reality (Blessed are They that have not seen, and yet have they believed). Neuróza je potom skôr výsledkom kompenzačného nároku na takéto prežitky jednoty a prejavuje sa v podobách ako zúfalý výkrik, vzdor a pocit nároku na raj, ktorý je nenávratne stratený. Náboženské učenia a hlboké filozofie niesu totiž výsledkom rozmarnej túžby, ale odrážajú vysoko intuitívne poznanie raja v pozadí „bežného“ života. Viera v nich vystupuje ako nutný liek pocitu vykorenenia, ako poukaz k tomuto „stavu“ večne prítomnému za hranicami ega. Jedine v prípade dokonálého bytia, môže pôsobiť mechanizmus svedomia a trestu. Vedomie by sa dalo prirovnať k Slnku za obzorom, ktoré je každé ráno túžobne očakávané a aj keď je noc vie sa o jeho existencii. Táto nočná nemožnosť naplnenia túžby po Slnku je vlastne trestom vyplývajúcim z poznania, teda vedomia. Nie trestom aktívnym so strany „poskytovateľa blaženosti“, ale trestom, ktorý je implicitne obsiahnutý v akte, ktorý „vie“ že sa vzdiaľuje vlastnému osudu. Vocatus adeque non vocatus Deus aderit…
Voľba pochádzajúca nie z ega je, alebo resp. by mala byť zárukou objektivity. Človek pochopiteľne nikdy nemôže byť schopný dosiahnuť „odosobnenia“ od ega, tím však, že chápe najvyšší účel mimo neho čiastočne dosahuje jeho hraníc – cíti a vníma Ja ako centrum, ktoré sa môže pokúšať o indiferenciu ku jeho hybateľom. Cit, ako z veľkej miery v nevedomí ponorená funkcia, už so svojej podstaty nieje tejto indiferencie schopný. Jeho prejavom je afekt a pripútanosť. Dôsledkom je snaha o egoistickú manipuláciu objektu v naivnej viere že je jeho súčasťou. Pretínanie týchto emocionálnych väzieb je známy bolestivý proces, ktorý predsalen tiahne človeka k zemi. (Jeho vedomou formou je súcit , ktorý by sme mohli pri troche odvahy mohli definovať, ako reflektovaný a uznaný cit, bez nároku na jeho vlastnenie). Ľudská psýché síce využíva rozlišovacích kategórií pre zvyšovanie efektivity žitia, pre emocionálny život by však bolo výhodnejšie akceptovať vôľu stvoriteľa. V túžbe po Nirváne je možno obsiahnutá snaha o relativizovanie týchto materiálnych síl.
Zdá sa, že dualita, ktorá je podmienkou poznania, je zároveň cieľom zničenia – nirvány. Vedomie je iste nádherná veličina, ale tak, ako by bez noci nebolo dňa ani bez ega by nebolo božského. Človek má ako jediný tvor možnosť tento rozpor, absurdný, paradoxný, predsa však zmysluplný fenomén prejavujúci sa v ňom samom poznať. Tento, zdá sa bude pôsobiť stále. Nevedomie bude neustále produkovať nové a nové obsahy, ako produkty inteligentnej komunikácie s vedomím. „Vševedomosť“ nepotrebujúca nevedomie, alebo ak chcete transcendenciu by sa stala opäť iba mechanickou mašinou, aj keď „dokonalou“; vo svojej podstate, by sa však nelíšila od tej fungujúcej úplne nevedome. Umenie, veľké myšlienky, konieckoncov každý život, ktorý sa úprimne dotýka vlastných koreňov vzniká ako následok poctivého utrpenia, bolestných emócii a pádov človeka bojujúceho s doslova materiálnou silou inštinktívneho sveta.
Proces „sťahovania projekcie“ je dlhodobý a bolestný proces, ktorý sa môže odohrávať iba na poli úprimného spojenia dvoch pólov, alebo úprimného spojenia dvoch ľudských bytostí. Prostredníctvom živúceho vzťahu sa zvýrazňujú hranice medzi tím čo človeku skutočne patrí a medzi tím čoho je obäťou. Možnosť rozpoznať ego od non-ega, je vlastne preto nesmiernym darom. Odlíšenie ega od od Reality ju takto predostiera v neduálnej forme. Zviera sa v jednote pravdepodobne nachádza neustále, žiaľ, zdá sa, že si toho nieje vedomé. Človek má „čosi“ odlíšené. Či už ho rozpoznáva vo svojom okolí, alebo u seba samého najlepšou stratégiou jeho prekonania je jeho prijatie. Prijatím sa človek zmieruje so svetom, prijatím činí seba stvoreným a nahým tvorom stojacim voči nepochopiteľnému Stvoriteľovi, prijatím opúšťa sám seba a odovzdáva svoje ego osudu, ktorý hrá pri vyčerpaní všeckých možných ľudských potenciálov stále prím. To tajomné prijatie, ktoré sa snáď nedá slovami nijako popísať by sme mohli nazvať láskou… A tu, sa na konci tejto práce nirvána a láska stretávajú vo svojej podobnosti a zlievajú ako dve rieky v jedno: absoútnu skutočnosť a prísľub vyslobodenia so sveta hmotného…

November 3, 1998