Existujú iba štyri dimenzionálne mohutnosti, alebo lepšie povedané spôsoby vlastnej sebarealizácie .1) Predozadná, zodpovedá jej číslo hmotné – dvojka, 2) hornodolná, zodpovedá jej číslo jedna, ktoré je nekonečnom manifestovaným v realite 3) bezmedzná a bezsmerná - ničotná zodpovedá jej číslo nula, alebo číslo nekonečna a 4) ľavopravá, ktorej zodpovedá číslo syntetické - tri. Všetky slúžia princípu – láske, aby sa realizoval, resp. realizujúci sa princíp može ľudské vedomie zhliadnuť prostredníctvom týchto sústav. V javovom svete môžeme prostredníctvom vedomia poznávať ich pôsobnosť, chuť (odraz) nie ich samotný obsah, ten je rozumu a skrytý a preto si o nich vytvára pomocné teórie, aby mohol apriorne vákuum vlastného vedomia naplniť špecificky ľudským myšlienkovým materiálom, teda symbolmi alegorizujúcimi vlastnosti substancií existujúcich ešte pred tímto ľudským vedomím. Niesu ale skryté zmyslom, ktoré neustále a bezpodmienečne prichádzajú do styku s realitou, čím vytvárajú nemennú a istú možnosť princípu aby sa realizoval. – ináč by sme ich nemohli nazývať zmyslamy, ale nezmyslami. Zmysly nereflektujú mohutnosti per se, ale ich priemet vo svete objektu. (zmysly zodpovedajú hmotnej podstate, preto hmotu reflektujú a objektivizáciou uskutočňujú ; neskutočno, ktoré existuje pred zmyslami je neskutočným pre človeka a jeho vzťahu k hmote, voči samému sebe je však skutočné, bez možnosti uskutočniť sa. Nirvána je „stavom“ neuskutočnenej skutočnosti, čiže potenciou poznajúcou vlastnú zavŕšenosť v sebareflexii aj bez duálneho in concreto. Preto jednotou.) Ako príklad uvediem objektívny význam symbolu strom, ako obraz hornodolnej mohutnosti; cesta v priestore symbolizuje mohutnosť predozadnú a bezsmerná, či nekonečná je predstavovaná nepredstaviteľnom – Bohom. Ľavopravá nemá špecifickú symbolizáciu, ale pomocou nej deje môže vedomie zakódovať ako plynúce od – ku, ako hodinové ručičky, západ a východ slnka apod. To sa týka priemetu v objekte, ktorým sa zabezpečuje realita. Nebyť zdieľania a hmoty nemala by skutočnosť vlastný odraz a Boh by emanoval iba sám seba v sebe, čo je stav totožný s neexistenciou. Realita pochopiteľne vyplýva z duality objektu a subjektu a preto keď je subjekt imanetne neobmädzený, chápe realitu ako limitovanú vlastnosťami hmoty a sice jej pominuteľnosťou. Realita, teda vyplýva so vzťahu, neexistuje sama o sebe. Subjekt je sám tímito mohutnosťami v rôznych fázach vlastnej reflexie. Jeho podstata je nemenná, zdánlivé fáze, či „vrstvy“ vznikajú v závislosti od miery sebareflexie. Ja pozorujúce tento proces hovorí o vývoji vedomia, čím si ho samozrejme neprávom privlastňuje, jedine takto však je schopné zúčastniť sa tejto drámy bytostne. Ľudské vedomie sa vyvýja od hmotného k duchovnému stavu, preto škály naväzujú na seba hierarchicky od 1 po 3.
(4 je pomocná) Princíp však na rozdiel od vedomia v stave hmotnom používa k sebarealizácii aj smer opačný (od 3 k 1), prípadne oba naraz – vzhľadom na to že je stavom prítomným, nepoznajúcim plynutie ani jeho smer. (Vedomie ho može procesuálne vnímať, vníma však iba svoj odraz zrkadliaci sa na nehybnom princípe. Vedomie sa „hýbe“ iba vďaka svojej prechodnej konjunkcii s predozadnou substanciou, čo je samozrejme nutný prejav emanácie ) Tak ako princíp, každá zo škál realizuje samu seba, može byť však využitá nasledujúcou, ako prostriedok jej naplnenia; pohovoríme ďalej. Podotýkam, že tieto systémy vedomie nevytvára, ale absorbuje z vlastného odrazu. Neslúžia teda vedomiu, pretože sa uskutočňujú aj pri nevedomí, vedomie ich však može sprostredkovať samému sebe.
Predozadná škála značí odkiaľ kam v priestore - priestorová. Hornodolná odkiaľ kam v čase - časová. Ničotná odnikiaľ nikam ani v priestore ani v čase (dokonca ani mentálne – čo imaginuje duch sa deje v duši, ale čo imaginuje Boh sa deje v skutočnosti) – všeobsahujúca, všadeprítomná, stáletrvajúca a neexistujúca <podstatu neexistencie závislej na existencii vysvetlím v samostatnom eseji o nirváne, nech nám zatiaľ postačí vysvetlenie že miera existencie je úmerná miere duality, teda vzťahu hmoty a duše; a keďže je dualita iba časťou (hierarchicky vyššej) jednoty rovnako tak je realita časťou neskutočnosti. Je dúfam jasné že jednota prevyšuje dualitu svojou aprioritou – tak ako večné pravyšuje dočasné, alebo nekonečné (prevyšuje) konečné, teda pojmy vedomia podliehajú povahe absolutna >. Priestorová slúži hmote, časová duši, ničotná duchu. (Princíp je prítomný jak v duši tak v duchu stále rovnakou mierou; duch je teda dušou, ktorá získala slobodu prostredníctvom sebareflexie. <duch je rybou na svetle sveta>) Vzhľadom k tomu, že princíp vlastne neexistuje, bolo by lepšie aby sme vzťah mohutností k pomocným výtvorom rozumu, ako hmota apod., chápali aj reverzibilne a samoyrejme duálne; potom by sa dalo povedať, že hmota slúži priestorovej dimenzii atď. Ľavopravá slúži ako prostriedok pochopenia smeru nazeraného z prítomnosti vedomia, mýticky : kóduje chaos v kozmos. Toto kódovanie je nevyhnutným vedľaším produktom vedomia pri ceste ku slobode. Tri faktory totiž nevyhnutne spolusúvisia : (reflektujúce) vedomie, sloboda a skutočnosť; preto zvieratá sú slobodné iba čiastočne – nedisponujú vedomím (a pri tom utvárajú realitu), Boh síce slobodný je ale realita preň ostáva nedosiahnuteľná <v podobe ľudskej – Krista/človeka/hmoty, teda vytvorením duality sa môže tejto reality účastniť. Myslením je zabránené zvrhnutiu vedomia v nevedomie, je teda určitým mostom ničím a niečim. Nič sa stáva periodicky niečim a naopak, v závislosti od schopnosti rozumu kódovať. (Dovolím si bližšie symbolické vyjadrenie ľavopravej funkcie ako mostu, po ktorom kráča od zmyslov závislý intelekt držiaci zrkadlo z oboch strán zrkadliace, čím sa zrkadlia oba strany v sebe a v bode enantiodromie pri jeho otáčaní na koncoch mosta dochádza k zmienenému vzniku ničoho z niečoho a zániku niečoho v nič.) Ľavopravá ako pomocná umožňuje simulovať (je symbolická a opakovaťeľná – napr. písmo) a integrovať duši hmotu, duchu dušu, čiže vzťah prítomnosti k času a priestoru, a keďže neumožňuje simulovať duši ducha a duch by ju „nevyužil“ v prípade simulácie ničoho, teda už nemá k čomu ju využiť, je jej pomocná funkcia takto presne vymedzená. Ešte niečim je jej iba pomocná úloha vymedzená, a síce nieje sama sebe zmyslom, ako je tomu u predchádzajúcich a neslúži ako priamy prostriedok k prechodu od jednej k druhej. Okrem toho že sú ostatné funkcie hierarchicky usporiadané (- vedomie ich opúšťa ako dieťa hračku), može vedomie človeka motivovať tak, že vidí v dosiahnutí nasledujúcej zmysel. Spätne to platí ako daný fakt – duša chápe zmysel hmoty, lebo inak by sa nemohla uskutočniť a duch, vznikajúci očisťovaním duše od priestoru a času, by stratil svoj pôvod. Sám v sebe však zmysel nezhľadáva, jednak preto, že mu neostáva ani čas ani priestor v ktorom by sa mohol zrkadliť, jednak preto, že vlastnou realizáciou sám zaniká aj so svojim zmyslom. Zmyslom mu je preto nezmysel sám. Večný a prítomný. (V takomto už nieje prostriedku pre pochybnosť – pulzovaniu v dôsledku napätia v dualite, teda prostriedku posobenia hmoty a času.)
V smere hmota - duša – duch škály podporujú uskutočnenie jednej v prospech druhej, aby sa mohli podporovať v smere opačnom a vedomie ich mohlo reflektovať, ale iba z ľava do prava. Tak predozadná slúži hornodolnej, tím že vymedzením priestoru vytvára času možnosť dlhšieho pôsobenia, dáva hmote informácie o priestore aby, získala čas pochopiť ho a spracovať, teda prekonať. Slúži telu a všetkým formám. Prekonanie priestoru teda predchádza prekonaniu času. Hornodolná slúži ničotnej ako prostriedok k sebanaplneniu a slúži tak duši a všetkým obsahom. Duševné funkcie ako sú pamäť a myslenie sú časovo závislé, samozrejme v závislosti od tej ktorej mohutnosti do nich projikovanej. Pamäť je v skutočnosti – neexistencii odrazom prítomnosti neustále, s pozície hornodolnej, alebo predozadnej možeme však dospieť k pocitu vyhľadávania v pamäti. Aj keď sa niekedy stane že spomienka na budúcnosť poukáže na jej iluzívny charakter prekračujúci smer plynutia rovnako tak iluzívneho času a neomädzenosť priestoru. Po zrušení časového vplyvu – projekciou ničotnej mohutnosti sa pamäť ukazuje ako ilúzia absolútne. Ničotná slúži jedine sama sebe a dáva tak duchu možnosť slúžiť Bohu. Alebo inak povedané duch, ktorý vyplynul z duše, ktorá vyplynula z hmoty už nemá komu slúžiť, tak slúži Bohu, alebo ešte ináč Boh slúži sám sebe, a môže si ďakovať, lebo má šancu takto sa uskutočniť - byť. Duch, ktorý prekonal čas a priestor, stáva sa večným (osvieteným) a tak mu neostáva nič iba slúžiť večnosti. Duch potebuje ne-absolutnú dimenziu aby mohol zachovať svoju existenciu aj pri neexistencii svojich nástrojov, teda dimenzií iluzórnych, nevyhnutných, iba k tzv. vývoju.
Systém tvorí kontinuum, javí sa teda ako sled a plynulá zmena jednej sústavy v druhú, ale viacmenej si ho možme predstaviť aj ako jasne oddelené „stupne“. Na úrovni fylogenetickej, by to bol prechod rastliny – zvieratá – ľudia, na úrovni ontogenetickej prechod piatok – sobota – nedeľa, samozrejme srandujem…
Ako integrované sú pochopiteľne jedným. Pozrime sa, ako prekonanie vedomie spracováva : kým duša považuje za skutočnú hmotu, duch seba čiže lásku. Ak by sme nechápali tento systém, ako dej finálne definovaný, čo nám umožňuje systém samotný svojou nedefinovateľnosťou, ale kauzálne, potom je jasné prečo duch nepotrebuje dušu ani hmotu, a prečo láska nepotrebuje ani ducha. Záverom teda iba skonštatujme, že láska, vlastne neexistuje – je oslobodená od času a priestoru. Ako absolútna teda neexistuje. Ako neabsolútna može posobiť, čož sa chválaláske aj deje. Je svedkom komunikácie duše s dušou a hmoty s hmotou a účastníkom komunikácie duše s duchom a hmoty s dušou. Pretože nieje slepá, ale veľmi dobre vie a vidí čo robí. Vytešuje sa sama zo seba. Nuž nech sa teda deje takto aj naďalej.
Kladno, December 1996
Príbeh ktorý, Vám budem rozprávať sa naozaj stal. Asi by som mal povedať, že vlastne nikdy neskončil, že stále prebieha, alebo že sa stále stáva, ale to by bola pravda len tak čiastočne. Tento príbeh skončil už toľkokrát koľkokrát sa narodil, žil a zomrel človek. Začína sa však znova z každým narodením, životom a smrťou človeka. Ja vám však porozprávam príbeh, ktorý sa stal. Odkiaľ ho poznám ? Vyčítal som ho v starých knihách. Ľudia, ktorí tieto knihy písali neboli v čase tohoto príbehu ešte nažive. Jeden človek však už vtedy žil a jeho vzpomienky sa šírili celými generáciami ďalej ako peľové zrnká vo vánku. A zachytávali sa na ľudskosť, ktorá je v každom človeku, tak ako sa peľ zachytáva na bliznách kvetov, aby mohol vzniknúť ďalší a po ňom ďalší. Aby mohli svojou vôňou lákať motýle a včely a vážky a tie aby takto pomáhali dať život novým kvetom a novým včelám a novým vážkam a novým motýľom. To čo zažil človek, ktorý žil, na počiatku, sa pôsobením nevyditeľného vánku ujalo v srdciach pisateľov kníh. Popísali tento príbeh kôli tím peľovým zrnkám, ktoré boli tak ľahučké, že ani ten najodhodlanejší vánok ich nemohol zaniesť k bliznám kvetov, pre ktoré sa narodili. Všetci tí, ktorí trpezlivo obracali stránky tíchto kníh pomohli vánku roznášať zrnká a myšlienky prvého človeka...
Nikto presne nevie, kedy sa táto udalosť odohrala. To však ani nije dôležité a možnože by sa to nedalo ani určiť. Vraví sa že to bolo v dobách keď čas ešte neexistoval. Dokonca bolo jedno kde je doprava a kde doľava a zem nebola guľou, ako je tomu dnes. A nebola ani pominuteľná . Bola nekonečným a večným organizmom, povedzme ako améba. Asi budete namietať že améba nieje večná a nekonečná. To je pravda, ale psst, améba to nevie. Tak ako to nevedela vtedy Zem. Jediný vesmír,... ten ostal nekonečný až dodnes. Bolo iba „tu“. Teda „tam“. A presne uprostred tohoto „tu“ žil človek. Jediný človek. A ten vôbec ani len netušil, či to je dobre alebo zle. Neižeby bol hlúpy, ale jednoducho dobro ani zlo nepoznal. Vlastne poznal, ale nevedel ich od seba rozlíšiť. A tak dobro a zlo vlastne neexistovalo dokým ich tento človek nespoznal. A práve v tom bola jeho smola...alebo výhoda ?
Čo sa totiž nestalo? Do jeho „tu“ zasiahla udalosť, ktorá naveky zmenila jeho život.
Tento človek bol. Akurát sa o tom nemohol dozvedieť pretože bol sám a nik mu nemohol povedať že je človekom. On vlastne ani nepotreboval vedieť či je sám alebo nie. Nepotreboval vedieť či potrebuje vedieť. Niečo ho ale predsalen trápilo. Prežíval dve stavy, spánok a bdenie. V tom jednom bol, ale aj v tom druhom bol. Stále keď prežíval nádherný pocit z jedného zobudil sa do toho druhého. Oba svety boli tak nádherné. Boli si tak podobné. Jeden malý rozdiel tu bol. V spánku je dokonalý, ale má tušenie, že čosi môže vedieť. Akokeby v spánku nachádzal otázku na čosi...Alebo v bdení nachádzal tú otázku? Kedy vlastne spí a kedy bdie ? Aha ! Vlastne otázka či bdie, alebo spí je tou otázkou. To je ono musí zijstiť či je spánok bdením, alebo bdenie spánkom. Rozhodol sa že položí túto otázku sám sebe. Keď si ju položí v spánku, ako však bude vedieť že nebdie? Keď si ju položí v bdení, ako bude vedieť že nespí ? jasné urobí to presne vtedy, keď sa jeden stav premieňa v druhý. Je to jediný bod v ktorom si túto otázku môže položiť, pretože vtedy tento bod nieje ani jedným ani druhým.
Urobil teda okolo seba kruh a začal čakať. Ubiehal čas a človek sa stále ocital v jednom alebo druhom stave. Spánku, alebo bdení. Alebo sa stavy nemenili ? nie museli sa meniť nieje možné aby sa Čakal a čakal. Až raz keď hrejivé slnko zapadalo za obzor a jeho teplo a svetlo bolo ešte cítiť, ravnako tak však prichádzal chlad a tma, človek pocítil že nastal čas. Cítil ako prechádza jeden stav do druhého... vykríkol : spím, alebo bdiem? Ani jedno ani druhé odvetil mu hlas.
From the viewpoint of mundane astrology (the astrology that affects Planet Earth), the U.S. presidential election of 4 November 2008 was the focus of a powerful constellation: Saturn exactly opposing Uranus. Saturn, as the principle of established order, and Uranus, the principle of surprise and revolution (mythologically better thought of as Prometheus, who stole the fire from the gods), informed the campaigns of John McCain and Barak Obama, respectively. The election of Barak Obama suggests that a new spirit may be gaining ground, and the post-election excitement and enthusiasm in the U.S. feels like a new day is dawning after eight dreadful years of “business as usual.”
However, the longer-term astrology may dampen the early enthusiasm. In the Fall of 2007 Ray Merriman wrote: “ Pluto, the God of the underworld who rules such mundane experiences as death, power, debt, and taxes, moves into the domain of Capricorn, which is the realm of government, authority, boundaries of nations, and is signified by the psychological concepts of ambition, caution, resistance, responsibility, and an urge to make a clear distinction between right and wrong or good and evil. When these two principles interact with one another, it promises to be a very serious time.” Merriman concludes the essay: “ Pluto in Capricorn: it is strength blended with clarity, when used correctly. It knows the difference between right and wrong, good and bad. It is power, but with a purpose and a direction. It can do things either with others and accomplish great things, or it can use others to attain its own self-interest purposes. In the first case, it is capable of greatness, or producing great things that lasts for many generations. It is the start of bold new cycles that can reconstruct the world as we know it in wonderfully well-functioning governances. In the later case, it is a nightmarish experience for humanity in which civil liberties of certain groups are trounced upon by self-proclaimed leaders who are misguided and mislead others into walking over the edge of a cliff in support of their vision, which is really nothing more than a delusion to grant them unlimited powers. The thing is, when Pluto is in Capricorn, we usually experience both sides. The good times come first, followed by the hard times, followed by redemption as we come back into touch with values and goals that are “good,” and virtuous. We learn the difference between right and wrong, good and evil. We become a nation, even a planet, of greater character once we actually experience the consequences of allowing our rights to be trampled upon by leaders of questionable character. And then we say: “Never again.” That’s Pluto in Capricorn or Cancer. That’s our future – unless we wake up sooner than later.”
Rozhovor s jungovským psychoanalytikem Vladislavem Šolcem
Jitka Schlichtsová a Zdeněk Vojtíšek
Vladislav Šolc je slovenský jungovský psychoanalytik a psychoterapeut. Momentálně působí v Glendale (Wisconsin) a Chicagu (Illinois). Ve své praxi i publikacích se věnuje tématům psycho-spirituálních krizí, fanatismu a náboženství (česky např. Ve jménu Boha, Fanatismus v pojetí hlubinné psychologie, Psýché Matrix Realita a další). Hovořili jsme o jungovském pohledu na konspiracismus a jeho osobních zkušenostech s konspiracismem v terapii.
Jak se konspiracismus jeví z jungovského hlediska?
Teorie spiknutí neboli konspirační teorie, jsou vlastně teorie o poznání skrytých souvislostí mezi skutečností a fantazií. Touha objevovat realitu a odhalovat podstatu naší existence je patrně instinktivní. Mytologie a rituální chování vypovídají o dávné snaze člověka uchopit tajemství života. Podobně jako náboženství uspokojuje touhu lidských bytostí po spáse a odhalení věčné pravdy.
Z jungovského pohledu jsou konspirační teorie vlastně soukromé fundamentalistické náboženské teorie, skrze něž se lidské ego (já) vyrovnává z působením numinosity (zakoušení paradoxu božství, termín pochází od Rudolfa Otta). Čím méně si ego současné působení této fascinace (lat. fascinans) i bázně (lat. tremendum) uvědomuje, tím více jejímu vlivu propadá. Konspirační teorie lze považovat za obranné konstrukty, skrze něž je umožněno člověku zažívat uvolnění. Poskytují konspiracistovi pocit osobní moci a kontroly nad realitou. Tím, že “odhalují” zlo a jeho příčiny, ulevují od úzkostných pocitů.
Setkáváte se ve své psychoterapeutické práci s konspiracisty?
Víra v různé konspirace, tedy deformovaná víra přisuzující člověku téměř dokonalou kontrolu nad děním ve světě, je poměrně běžnou záležitostí. V terapii se však zpravidla vynoří jen jako zástupný problém, který maskuje jiné nevědomé emoce. Konspiracisté v zásadě problém sami se sebou nepociťují. Je to přeci svět, který je zkorumpovaný, ne oni. Zůstávají ve stavu iluze, ve stavu obranné projekce, zaseknou se v jednostrannosti a to můžeme v rámci terapie odkrývat.
Mají konspiracisté nějaké společ né psychické rysy?
Obecně konspiracisté strádají v oblasti emoční inteligence a sebevědomí. Upřednostňují jednoduchost před komplexností, mají strach z vědy a všeho, co s ní souvisí. Mají problémy se symbolickým myšlením. Tito lidé se vlastně brání vhledu do vlastních emocí, jako jsou pocit bezmoci, nízké sebedůvěry, studu, odcizenosti apod. Ke konspiračním teoriím tíhnou zpravidla muži nižšího vzdělání se sklony k autoritářství. Teorie mohou být vštěpovány do jejich myšlení také systematicky výchovou v rodině či státě (např. Hitler, Islámský stát apod.).
Setkal jste se někdy s případem, že by konspiracista připustil selhání svých domněnek a byl svými teoriemi zklamán?
To není přímočarý proces. Psychická proměna je kroužením kolem různých pocitů jako je stud, hněv, zklamání, pak teprve přijde radost, protože nové poznání osvobozuje. Vzpomínám si na jednu klientku, studentku biologie, která na začátku svého studia ve své práci zpochybňovala lidský podíl na globálním oteplování a věřila, že se jedná o falšování dat za účelem finančního zisku. Po čtyřech letech na vysoké škole podstatně změnila názor. Vzdělání je neúčinnější zbraní proti konspiracismu.
Máte zkušenost s tím, že někdo opustil konspiracistické myšlení? Za jakých okolností?
Měl jsem možnost být přítomen procesu opouštění hnutí svědků Jehovových jednou mou pacientkou. Sektářství je vlastně konspirační teorií sui generis. Je to forma bizarní víry, kdy kontrolu nad člověkem plně přebírá Bůh a organizace. Má pacientka byla tímto myšlením zcela zmanipulovaná. Celý proces trval několik let. Přišla za mnou až takříkajíc v poslední fázi, kdy začala pochybovat o tom, že jí víra přináší naplnění. Její muž byl manipulátor a emoční tyran, hnutí ji ale přesvědčovalo o nutnosti podřídit se „božímu nařízení“. Prošla si morálním konfliktem, nakonec se ale rozvedla. Našla odvahu čelit vlastním bolestem. Hnutí ji vyloučilo. Říkala, že to pro ni bylo jako smrt, že se cítila jako zombie. Pak se ale narodila znovu.
Pocházíte ze Slovenska a na život ve Spojených státech snad můžete nahlížet s odstupem. Máte vysvětlení pro to, že zrovna ve Spojených státech se vždy tolik dařilo konspiracismu?
Konspirační teorie bují všude. Dívám se na ně spíše jako na nevědomím deformované představy o realitě. Jsou rozšířené po celé planetě, protože představují určitou fázi vývoje vědomí. Nemyslím si, že by v Americe byly konspirační teorie rozšířeny nějak výrazněji než jinde ve světě. Jsou snad jen rozmanitější. Možná to souvisí s mírou individualismu, který se v USA netýká jen náboženství, ale životního stylu obecně.
Dingir: http://www.dingir.cz/cislo/16/2/konspiracni_teorie_jsou_obranne_konstrukty.pdf
„Dve veci naplňujú moju myseľ vždy novou a rastúcou bázňou a úctou, čím častejšie a stálejšie nad nimy premýšľam: hviezdné nebo nad nami a mravný zákon v nás“.
Immanuel Kant (Kritika praktického rozumu)
„Kde človek v poslušnosti vyjde so svojho ja a zbaví sa svojho, tam musí v tom okamžiku nutne vojsť Boh“
Mistr Eckhart (Reden der Unterscheidnge)
Strom psychoterapeutických metód či prístupov akýsi „arbor psychoterapheutica“ sa rozrástol do dnešných dní do obrovskej koruny rozmanitých konárov kognitívnych, humanistických, hlbinných a hĺbinne - analytických, ale aj šamanských, alebo medikamentóznych. Na všetkých týchto konároch vyrástlo ovocie, ktoré poslúžilo liečebne v niektorých prípadoch bohužiaľ vyschlo a neposlúžilo vôbec a v tých horších snáď aj spôsobilo újmu - o tých však pevne veríme že boli výnimočné, prípadne že vôbec neboli následkom jedovatého ovocia, ale vnútornou dispozíciou pacienta otráviť sa. Tak jak tak, snáď každý záhradník sadil tento strom v úmysle pomôcť v duševnom utrpení. To sa nezmenilo pravdepodobne od dôb, dávnych ako ľudstvo samo, kedy tento stromček ešte vôbec nemal rozvetvené racionálne a výzkumami podporené konáre, ale priamo z jeho kmeňa vyrastali konáre inštinktívne vyživované čistou prírodou. Ovocie z nich malo snáď menej rozumu, ale zato spôsob jeho pôsobenia viac zodpovedal prirodzenej prírodnej tendencii o rovnováhu. Niežeby fylogeneticky novšie vetvy neboli motivované k rastu prírodnými silami, niečo do nich však modernými prostriedkami vložilo vlastnú vôľu a využilo tohoto daru k obohateniu a rozvetveniu koruny. S vôľou prichádza vedomie, alebo teda chcel som povedať s vedomím prichádza vôľa a tie patria človeku. Strom od doby, čo začal vedieť že rastie pre človeka, prevzal časť zodpovednosti prírody na seba. Dá sa povedať, že sa takto vlastne humanizoval. Nemôžme oddeliť zodpovednosť od morálky, tak ako nemôžme oddeliť vinu od svedomia, ovocie moderných vetiev získáva touto zodpovednosťou snáď novú chuť. Je táto daná jeho zrelosťou, alebo sa za tisíce rokov jednoducho stalo iným druhom?
Pre terapiu existuje jedna dobrá rada: robme terapiu tak, aby sme rozumnému človeku pomohli dôjsť duševného zdravia tak, ako by to príroda zariadila pre človeka nerozumného. Zdánlivo jednoduché doporučenie sa v praxi ukazuje ako veľmi zložitá hádanka, pretože i pri aplikovaní tých najdômyselnejších techník ostáva stále na strane psychoterapeuta to najkomplikovanejšie a najzáhadnejšie – osobnosť. Pomiňme však aj zručnosť, vzdelanosť, inteligenciu a všetky iné možné vlastnosti a stále nám ešte ostane na tejto osobnosti niečo, čo ju robí silnou bojovať z nástrahami duševného sveta. Je to charakter, morálna pevnosť, sila rozumnosti, alebo akokoľvek to nazveme, stále však vyjadruje esenciu, ktorou sa človek ako vedomá bytosť vymaňuje spod inštinktívneho sveta pudov a formuje sama zo seba ľudského tvora.
Je nesmierne ťažké túto esenciu definovať, všetci však predsalen „nejako tušíme o čo ide“. Čím je v tejto oblasti človek zrelejší, tím väčšia pravdepodobnosť, že pochopí iný vyvýjajúci sa svet, a že sa nenechá vtiahnuť do všakovakých nástrah číhajúcich vnútri psychoterapeutických polí.
Nikto asi nepochybuje o tom, ako dôležitá je táto „vlastnosť“ u psychoterapeuta, zvlášť, ak si uvedomíme fakt, že väčšina duševných obtiaží vyplýva z morálneho konfliktu. Zvlášť obtiaží týkajúcich sa obdobia, ktorému hovoríme dospelosť. Bytostnou povinnosťou terapeuta je - za predpokladu že má záujem priviesť svojho pacienta, k čo možno najvyššiemu duševnému zdraviu - obmädzovať nevedomé faktory, ktoré by mohli mať na jeho pacienta iatrogénny vplyv, to znamená poznávať vlastnú osobnosť v čo možno najväčšej miere a na základe tohoto poznania vyvodzovať okrem teoretických záverov aj závery typicky ľudské - morálne. Pochopiť pacienta, sa asi takisto skladá z operácie porovnať jeho zkúsenosť so zkúsenosťou vlastnou. Ak nemocným predostretý konflikt ostáva iba akýmsi teoretickým postulátom je pre oboch – terapeuta aj pacienta – skôr matematickou úlohou, ktorej riešenie by v takomto prípade pozostávalo z analytického dôkazu pravdivosti vopred stanovenej kultúrnej axiómy, než skutočným problémom, na ktorom sa stretávajú dve vedomia hľadajúce uvedomenie, ktorého liečebný vývod by zodpovedal zároveň aj duševnému pokroku. Z pohľadu pacientovho prospechu je preto prirodzene lepšie, ak má terapeut zkúsenostný náskok. Niežeby by terapeut namal nárok na precitnutie v priebehu terapie, tiež nechcem povedať, že terapeut musí byť Múdrym starcom per se, ale záležitosti prenosu, ktorý by nutne s takouto konfrontáciou súvisel, by mohli skomplikovať priebeh liečby do takej miery, že by sa zainteresovaný mohli preťahovať o platbu za terapiu. Jung často zdôrazňuje ako dôležité je pre psychológa, aby sám prešiel duševným utrpením. Dokonca to kladie ako podmienku: „iba zranený lekár môže liečiť“. To jednak asi z dôvodu lepšej empatie a asi aj preto, že prechod konfliktom vyžaduje vybudovanie akéhosi „morálneho jadra“. Toto jadro je v intenzívnej terapii terčom útoku pacienta a od jeho „tvrdosti“ závisí aj duševné zdravie terapeuta. Z jeho reorganizáciou prichádzajú nové postoje a opúšťanie rigidných a jednostranných teórií, na ktorých bol náš svetonázor postavený. Prečo zrazu spomínam svetonázor? Domnievam sa totiž, že morálny postoj nemôže byť rozdielny od svetonázoru, ktorý skutočne zastáváme. Bez svetonázoru by sme nemali naše postoje o čo oprieť, a zase „nemorálnosť“ by musela byť kopírovaná ideovým materiálom, ktorý by v takomto prípade nemal obsah, teda by neexistoval ako duševný objekt.
Keď hovorím o obsahu, predpokladám tretí psychický útvar a sice vedomie, ale to som už začal spomenutím človeka. Ak chápeme vedomie, pri všetkej teoretickej obtiažnosti definovať ho, ako následok individálneho aktu formovania, alebo ak chcete po Jungovsky - sublimovania pudovej sily na základe predošlej reflexie, dostávame sa nutne k jeho rozlišovacej funkcii. Svet pudu, ktorý je svojou povahou nerozlíšený nijako predsa nemôže odporovať nevedomej sebarealizácii. Jednoducho sa dá teda povedať, že morálka je prostriedok, ktorým vedomie rozlišuje dobré od zlého, poznáva hodnoty a prikláňa sa k tím „vyšším“ a snaží sa o ich uvedenie do života.
Teória socializácie hovorí o spoločenských normách, ktoré slúžia ako kľúč ku efektívnemu fungovaniu logických princípov, ktoré sú nutnými tam, kde spolu žije mnoho individuálnych bytostí - tie sú človekom interiorizované a na základe nich buduje svoje normy. Od nich sa jedinec vyvýja k budovaniu vlastnej individuálnej, či autonómnej morálky, ktorá môže sociálne normy objaviť ako najvyššiu morálnu inštanciu, ale môže ich rovnako tak zatratiť a vlastné poznanie postaviť ako vyšší subjektívny zákonodárny systém. Na to aby človek dospel k takejto autonómnej morálke, musí nutne „obätovať“ prvú polovicu života vplyvu z objektu, až potom keď pochopí zmysel kolektívnych noriem a sankcií za ich porušenie, alebo nedodržanie, môže sa vydať na cestu konfrontácie so svojím vlastným ja vychádzajúcim so subjektu.
Pri hľadaní hraníc morálky človek nutne dochádza ku konfrnotácii sveta spoločnosti so svetom vlastného ja. Vo svete spoločenskom môže byť človek neslobodným objektom, vo svete vlastnej jednoty vedomia si však môže nárokovať na slobodu - tá je však možná, ako to ukázal Immanuel Kant, iba ak sa človek bude pokladať za noumenon, čiže „nadsmyslový“ (inteligibilný) objekt pohybujúci sa v ríši, ktorá nepodliaha svetu empirických kauzálnych zákonov. Kant poukazuje na to, že človek je v takomto prípade postavený pred neprekonateľný paradox, ktorý sa dá pochopiť jedine v rámci jednotlivej perspektívy. Snáď mi bude odpustené, ak s nasázkou a laickou naivitou, vedený však dobrou vôľou použijem Kantove pojmy kauzálny a transcendentálny k popísaniu problému vývoja morálky, ktorý považujem za duševný vývoj rozumnej bytosti vôbec.
Dalo by sa takto povedať, že individuum najprv podlieha kauzálnemu, fenomenálnemu svetu kategorií, priestoru a času a až potom sa jeho záväzok môže presunúť do noumenálneho sveta inteligibilných vzťahov, v ktorom je morálka podmienkou slobody. Čistý svet ktorý nepredpokladá empirickú zkúsenosť je ten, ktorý je podľa Kanta „z rozumu“ - ideálny. Z tohoto sveta prichádza jeho kategorický imperatív a poznanie slobody, ktoré je súčasťou „transcendentálnej jednoty apercepcie“ a neplatí preň kategória kauzality. Ja vo svojej úvahe - zdovolením používam pojem transcendentálny ako taký, ktorý má vôbec možnosť poznať a stanoviť obsah a cieľ vnútornému psychickému vzťahu. Kauzálny používam ako označujúci tvora, ktorý nemusí disponovať sebareflexiou aby naplnil prírodné relácie existencie. Ukradnúc aj Fichtovy nejaký ten pojem, potom by sa jednalo o svet skutočný (reelle Reihe der Gegenstände) a svet predstavy (ideale Reihe der Gegenstände).
Človek sa ako fyzická bytosť rodí do sveta, do ktorého je implikovaný kauzálny systém - ako vec o sebe. Podlieha zákonom hmoty ako každý hmotný objekt a podlieha takisto systému, ktorý je odrazom fyzikálneho sveta. Učí sa ako fungujú spoločenské zákony a vedome prijíma jeho mechanizmy. Zisťuje aké správanie prináša trest, aké naopak výhody, učí sa že existuje zákon následnosti a využíva všetky možné sociálne stratégie a zákony, ako ťahov na šachovnici života. Je to svet v ktorom funguje evolúcia a involúcia. Tento kauzálny systém utvára logické štruktúry mysle tak aby ju mohol využiť pre čím efektívnejšie fungovanie svojho organizmu, ako fyzikálneho objektu. Pre tento „fenomenálny svet“ by asi najlepšie vyhovoval výraz hmotný, pretože sa mu nikto nevyhne. Nie žeby v ňom neexistovala psychika, ale v tej psychike sa zrkadlí princíp prirodzenosti a nemennosti z vonku pôsobiaceho zákona. Takáto psychika používa kognitivne funkcie k asimilácii objektívneho sveta, nehľadá však jeho prekonanie, skrátka svet pána Watsona. Oproti tomuto systému sa v človeku vyvýja svet „duševný“ (v presne ľudskom poňatí svet duchovný), či transcendentálny, ktorý naopak operuje iba z čistým fantazíjnym materiálom - daným v samom sebe, ktorého subjektivita je smerodatná výhradne pre vlastný psychický subjekt, ktorý ním disponuje. Tento svet nepozná zákony kauzality, a predpokladá vedomie. Je to svet duševna, svet teoretickej slobody a svet Ja. V človeku sú neustále prítomné oba svety, a aj keď sú v opozícii oba sa podieľajú na vývoji morálky. V detstve je väčšia váha postavená na svete hmoty, v dospelosti na svete ducha. Dieťa, či mladý človek sa musí neustále pokúšať vymaniť sa so záväzkov objektívnych príčin a snaží sa dosiahnuť slobodu v obmädzených, vopred stanovených podmienkach. Takáto sloboda je samozrejme stále iba komromisom, pretože absolútna sloboda vychádza z nepodmienenosti. – Nebudem uvádzať súvislosť medzi vedomím a psychologickou slobodou, pretože som tak učinil v predošlej práci (PP-III, Vedomie a realita, 2001).
V detstve človek skutočne žije pre vnútorný psychický svet, neustále však prichádza do rozporu z hmotným svetom. Nepozná ho, ale musí sa mu podrobovať. Vonkajší svet je preň záväzný, teda skutočnejší, transcendentálny je omnoho „živší“, dieťa však voči nemu nevytvára záväzok. V období dospelosti je naopak kauzálny svet človekom prijatý (a niekedy aj pochopený) a človek preň musí žiť – organizuje v ňom svoju pozíciu, pracovnú, manželskú, snaží sa vyhýbať chorobám a vyhľadáva pozitívne podnety a podobne – duševný, transcendentálny svet je preň však záväzný. Vzťahuje voči nemu svoj život. Svoje činy vzťahuje k duševným podmienkam. Nieje vedený projkciou za nos, ale poznaním rozlišuje.
Mohli by sme túto druhú polovicu života považovať aj za riadenú finálne – k cieli. V detstve sú činy dôsledkom nevedomých následkov prevzatých s objektívneho systému, kdežto v dospelosti omnoho viac závisia na tom čo si človek sám stanoví ako duchovný, morálny cieľ. Človek nemôže nikdy poznať (a tobôž pochopiť) absolútny cieľ, usporiadanie transcendentálneho účelu, ako povedal Kant, chápe aspoň túto nepochopiteľnosť. Tím samotným aktom, že si človek tento cieľ stanovuje vnáša do sveta kauzality – prostredníctvom činov – (ako ich dôsledok) prvok slobody. Uskutočňuje „život“ nie (len) ako jeho extrakt, či otrok, ale (aj) ako jeho pôvodca. Na to, aby sa človek stal skutočne človekom aj v sebe samom je nevyhnutný život v oboch dimenziách. Musí existovať ako objekt, ale aj ako subjekt cieľov.
(nieje v tejto práci priestor k hľadaniu odpovedí, do akej miery si človek stanovuje sám morálne ciele, do akej miery ich objavuje ako prítomné a nutné pri hľadaní slobody, preto nech nám pre tieto účely postačí pohľad, akoby si ich človek sám vytváral. V každom prípade, akt rozlíšenia predpokladá vedomie a teda voľbu.)
Dobre to môžeme pozoraovať na medziľudskom vzťahu. Uvediem príklad: z pohľadu kauzálneho sveta má partnerský vzťah mnoho možných vysvetlení a skutočne je aj udržiavaný na základe reálnych faktorov, ako je reciprocita investícií, zníženie nákladov pri výchove detí (finančných, či energetických), sexualita, a podobne, čiže faktorov, ktoré sú predpokladmi zase iných faktorov. Musí byť splnená jedna podmienka, aby mohla byť naplnená druhá. Na jednej strane je vzťah teda podmienečným – kauzálnym zväzkom. Každý tento zväzok, môže byť vedomým človekom pominutý, záleží od uhlu pohľadu (v kauzálnej perspektíve). Na druhej strane stojí človek oproti partnerovi v transcendentálnom svete bezpodmienečne ako voči ľudskej bytosti. Reciprocita je tu nepodstatná, pretože existuje iba „od – k“. Toho je schopný iba človek. Takýto vzťah je duchovný, pretože každá podmienka sa voči samotnému faktu ľudskej bytosti relativizuje a ukazuje sa jej obmädzenosť. Ako fyzický objekt človek vstupuje do vzťahu kauzality, ako vedomá bytosť však do vzťahu, pre ktorý platí jedine vnútorné hľadisko. V kauzálnom svete je jeho sloboda závislá na „fenomenálnej“ perspektíve, vo vnútornom však iba na jeho vedomí, resp. na tom, čo si vedomie ako cieľ stanoví – „noumenálnej“ perspektíve. Predpokladom slobody (ako stavu vedomia) je nezávislosť na príčinách hmotného sveta a vôbec sveta, ktorý nieje obsahom tohoto vedomia. Bez možnosti vedomia, by nemohla pochopitľne existovať láska ako absolútny ideál a ako fenomenologický psychický stav, ktorý umožňuje transcendovať podmienky kauzálneho sveta a absolutizovať činy. Na to, teda, aby človek mohol byť slobodný, alebo slovami Kanta aby sa mohol aspoň za slobodného považovať, musí na jeho oblohe svietiť iba jedna polárka, nie dve, alebo viac. Na nebi kauzálneho sveta by sme našli toľko hviezd, koľko je prostriedkov dosahovania kauzálnych cieľov. Keďže tie sa môžu líšiť vo výhodnosti ich dosahovania jednotlivcom bude ich počet pravdepodobne vysoký. Transcendentálne nebo však predpokladá iba jedinú skutočne morálnu hviezdu, pretože človek, ako duševná bytosť smerujúca k jednote vedomia, potrebuje jednotný systém voči ktorému by mohlo vztiahnuť svoj duševný život. Tímto sa môže stať psychologicky slobodný. Tendencia ku slobode je prirodzená tendencia vedomia prekonať všetky kauzálne snahy, ktoré túto tendenciu rušia, inak by asi každá idea, ktorá nieje empiricky podložiteľná vrátane „ideje“ Boha nemohla ako psychologická veličina vôbec pôsobiť. – wirklicht ist wast wirkt
Prechod od detstva k dospelosti, by sme mohli chápať ako prechod od hmotného sveta k svetu duchovnému… Narodením človeka ako hmotného tvora akosi automaticky dochádza k jeho zasväteniu hmote- samotným aktom, či stavom bytia. Hmota má so všetkými kauzálnymi zákonmi vlastný poriadok, ktorý je automaticky človeku ako fyzickej bytosti vlastný. Zasvätenie duchovnému, alebo dospelému obdobiu musí pozostávať z psychického úkonu (výkonu). Neprichádza však samozrejme, aj keď jeho naliehavosť vychádza so samotnej prírody. Existuje mnoho rituálov, ktorých úlohou je aktivizovať tento psychický mechanizmus, nebudem ich tu vzhľadom na rozsah tejto úvahy uvádzať. V detstve človek prirodzene zasväcuje všetky zákony hmoty a kauzálneho sveta vnútornému svetu fantázie. Toto „magické myslenie“ je aj typickou vlastnosťou primitívnych kultúr. V dospelosti však musí človek naopak zasvätiť všetky ilúzie, alebo tzv. potenciality – ako neuskutočnené však ostávajú myšlienkovými konštruktmi, a preto že neexistujú reálne sú de facto ilúziami – kauzálnemu svetu. Kím dieťa zachováva vo fyzickom svete svoju psychologickú slobodu vytváraním pravidiel duševného sveta, dospelý nachádza slobodu vo svete duchovnom pri rešpektovaní kauzálnych súvislostí. Pretože dieťa iba integruje zákony kauzality, má tendenciu pripisovať im, alebo lepšie povedané projikovať do nich ešte nerozvinutú a vlatne nevedomú transcendentálnu nutnosť. Jednoducho povedané stále u neho existuje viera, že objekt sa bude prispôsobovať absolútnej psychologickej slobode subjektu.
Tento jav prejde s dospelosťou do stavu, kedy človek odhalením kauzálnych zákonitostí obracia svoj záväzok k vlastnému vnútru a kím pre dieťa bola hmota predmetom viery, čiže psychologickým záväzkom, pre neho sa predmetom viery stáva transcendentálny cieľ – Jednota. Hmota a jej kauzalita je pre dospelého človeka vlastne určitým chaosom - z ktorého môže učiniť kozmos prekonaním bezpočtu kauzálnych riešení vztiahnutím k jednému vnútorne zmysluplnému a definitívnému cieľu – tak, ako je pre dieťa chaosom vnútorný svet, a hmota vzhľadom k tomu že mu pripisuje kvalitu (nevedomej) finality svetom usporiadaným a definitívnym. Človek žije celý život ponorený v obidvoch svetoch, prevziať pre tento účel slová Kanta: existuje ako noumenon, aj ako fenomenon. Slobodný v neslobode. Rozdiel medzi dospelosťou spočíva v tom, v ktorom svete leží ten princíp, z ktorého čerpá človek záväzok k činu. Detským svetom rozprávok sa dieťa učí, vo svete ktorého je súčasťou, poznávať psychické objekty, a náboženstvá so všetkou ich symbolikou slúžia dospelému k utváraniu sveta stabilných duševných obsahov, prostredníctvom ktorých sa psychicky vydeľuje zo sveta,i keď v ňom ostáva naďalej fyzickou súčasťou. Vedomie človeku umožňuje reflexiu symbolických produktov od filmov až po psychedelikami navodených stavov a konfrontuje tak vlastné presvečenia. Dokiaľ nepríjme nové, je to určitým spôsobom konfrontácia ilúzie so skutočným psychickým objektom, podľa kotrého človek žije v horšom prípade sa žiť snaží.
Mnoho náboženských rituálov potvrdzuje dôležitosť prechodu od detstva k dospelosti. Stať sa dospelým znamená narodiť sa ako duchovná bytosť a zvliecť starú pozemskú kožu. Prinesenie obäte je nevyhnutnou súčasťou tohoto rituálu. Takto rituál symbolizuje doslova zasvätenie transcendentnu, čo na primitívnej úrovni znamená – „bytostiam“ majúcim nad človekom kontrolu a presahujúce ho svojim vplyvom, u človeka s vyššou schopnosťou reflexie znamená zasvätenie subjektívnemu cieľu, z ktorého vyplýva také morálne konanie, ktoré je nazávislé na množstve kauzálnych podmienok a smeruje k jednej transcendentnej podmienke. U moderného človeka by táto mohla znamenať ponúknutie psychickej energie (spojenej s náležitou duševnou bolesťou) cieľu, práve jednému na úkor všetkých ostatných. Vzťah k takejto podmienke je analogický so vzťahom k Bohu. Jeho prejavom je viera. – V tomto prípade nezáleží na tom či tento Boh prekračuje hranice vôle, z psychologickej empírie však nemôžme prehliadnuť spontánny riadiaci mechanizmus smerujúci od jednej psychickej nutnosti k druhej. Primitívny človek túto jedinú podmienku naplňuje prostredníctvom kompenzácie a pretože „verí“, že ho omnipotentné bytosti zaväzujú k činu, uskutočňuje tak kolektívnu vôľu - morálku.
Vedomý človek sám rozpoznáva význam a zmysel transcendentného vzťahu, pretože je pôvodcom činov, ktorými vstupuje do kauzálneho reťazca a vidí sám seba ako jeho nutné ohnivko – a podlieha na základe tohoto poznania morálke individuálnej. Z tohoto pohľadu viera nieje žiadnou ilúziou, ale poznanou podmienkou, za ktorej má morálka implementačný význam. Naopak ilúziou by znamenalo túto vieru nemať a pripisovať svetu chod nezávislý od našeho chovania - čím by sa vymedzila definícia pokrytectva u vedomých bytostí.
Ilúzia reprezentuje snahu vymaniť sa z kauzálného sveta prostredníctvom „konštruktu“ sveta transcendentálneho, viera je asimiláciou oboch.
Keďže človek nutne existuje ako paradoxná, či duálna bytosť musí svojim životom integrovať oba princípy a to tak, že transcendentný svet musí slúžiť k zahrnutiu kauzálnho nie naopak. „Musí“ tak pochopiteľne znamená podmienku slobody. (nemusí, ale to by už nebol vôbec účastníkom inteligibilného sveta predpokladajúceho autonómne vedomie.) Sloboda je tak pochopiteľným predpokladom morálneho konania. Morálka však musí obsahovať také princípy, ktoré by neboli individuálne variabilné a nemohli zahrnovať zákony egoizmu, ale naopak tento egoizmus eliminovali. Prečo? Jednoducho preto že musí smerovať k slobode všetkých tvorov (a teda aj samého seba), ktoré môžu túto slobodu dosiahnuť a povyšovanie vlastných cieľov nad akúkoľvek slobodu iných je egoistickým aktom. Prečo vlastne by mal transcendentálny cieľ viesť k morálnemu konaniu? Pretože ako slobodná bytosť, človek sám podlieha vlastným následkom svojich činov. Kauzálne je stále neslobodný, pretože každá z verzií jeho morálneho, alebo vôbec každého činu podlieha určitému definitivnému riešeniu, na rozdiel od transcendentálnej, ktorej zmysel leží stále vyššie a ako cieľ si dokáže stále vyšší princíp nastoliť a patrí teda do sveta „z rozumu“, alebo ak chcete z psýché.
Mladý človek sa nedokáže na tento cieľ zamerať a preto akísi „vyšší“(transcendentný) zmysel života, zasvätenie cieľu, alebo „poslanie“ mu nič nehovorí a pretože mu tento psychický objekt chýba nahradzuje cieľ dosahovaním v materiálnej oblasti. Tá však nikdy nedokáže dokonale uspokojiť princíp slobody, pretože sebeviac naplnená kauzálna potreba obsahuje v sebe možnosť inej. Pre dospelého človeka, ktorý empiricky prehliadol tento nedostatok, je stanovenie cieľa sľubujúceho prekonanie kauzality, najefektívnejším riešením pri dosahovaní slobody. Povedzme, že tu ide o rozdiel medzi dosahovaním slasti, ktorá je definovaná sumou empirických stavov a blaženosti, ktorá v sebe obsahuje poukaz na transcendenciu akýchkoľvek empirických paralel. Akt z viery je ospravedlnený svojou absolútnou hodnotou, kdežto akt, povedzme, z vypočítavosti jedine vlastným cieľom.
Samotné smerovanie k niečomu dobrému (entelecheia) je logikou veľmi ťažko pochopiteľné, pre Aristotela a neskôr aj pre Tomáša Akvinského, bolo predsalen samozrejmosťou. Už tím, že ľudské vedomie má dané kognitívne funkcie, na základe ktorých oddeľuje kvality je možnosť a voľba riešenia vopred daná. Ak však aj emocionálne kategórie budeme považovať za zaväzujúce a teoreticky aj za zavádzajúce, pôsobiace prostredníctvom nevedomého sveta, ukáže sa ako jediná možnosť formulácia vlastného imperatívu, či kódexu, podľa ktorého by sme stále mohli zachovať svoju slobodu a slobodu iných. Ak teda morálny záväzok nepríjmeme so spoločenského sveta, musíme ho prijať so sveta subjektívneho, čiže so sveta vlastnej psýché…
Metafyzický imperatív by potom znel: hľadaj vo vlastnom svedomí, či ešte stále neexistuje nejaký nevedomý dôvod, pre ktorý klameš sám seba. Ak budeš hľadať účel svojho života nájdeš aj morálnu prekážku (pretože je s ním zviazaná), ak nenájdeš účel, nemôžeš nájsť ani individuálnu morálku.
V tomto bode by som už mal mlčať, pretože odpoveď na základe čoho človek poznáva vyššiu kvalitu, či dobro – i keď a práve preto, je to tak relatívna záležitosť – je najväčším tajomstvom. Že existuje nejaké dobro je podobný predpoklad ako že existuje nejaká objektívna realita. Človek sa pravdepodobne má možnosť vztiahnuť k tímto princípom a rešpektovať ich ako síce nepochopiteľné tajomstvo, predsa však vybavený možnosťou o tomto tajomstve vedieť. Psychologicky by sme mohli hovoriť o probléme intuície: dej, ktorý sa odohráva pod úrovňou vedomia, stále nejak toto vedomie zasahuje, aj keď nieje jeho obsahom. Inak by človek, predsa nikdy nevyužil túto možnosť, ak by zároveň neexistoval aj prísľub cieľa. Ako psychológ sa musím uspokojiť z faktom, že
· ľudské vedomie má možnosť utvárať individuálnu morálku, ktorá subjektívne prevyšuje morálku kolektívnu,
· je dôsledkom vzťahu k transcendentnému cieľu - finalite, ktorý prevyšuje cieľ kauzálny
· a má možosť (a teda aj právo) rozoznať hodnotu vlastných činov.
Sv. Pavol, Mister Eckhart, Tomáš Akvinský, či Augustinus, alebo Eduard Tomáš sa zhodujú v tom, že človek nemôže dôjsť „spravodlivosti so skutkov zákona, ale jedine z viery“. Čiže poukazujú na fakt, že ak nieje vlastné vedomie zahrnuté do procesu morálneho rozhodnutia, nemôže patriť človeku a ten by bol iba jeho prostredník. Viera tu musí byť chápaná ako poznanie vzťahu, (a nie stavu mysle) ktorý môže byť jedine pre človeka, ako slobodnej a vedomej bytosti záväzný k činu.
Prechod od detstva do dospelosti je podľa mňa prechodom od stavu hmotnému ku stavu, v ktorom má duchovné miesto nezastupiteľnú úlohu. Pokúsil som sa ukázať prečo si myslím že morálka ak má byť prejavom slobody musí vyplývať so záväzného vzťahu k nadzmyslovému svetu, obsah ktorého je individuálnym, intímnym a nepochybne ťažko definovateľným, či skôr nedefinovateľným tajomstvom každého rozumného tvora. Tento však vyplýva so skutočného poznania toho, čo vytvára záväzok a jedine každý človek sám môže rozpoznať túto vnútornú hodnotu a podľa nej uspôsobiť aj vlastné činy.
Táto práca pojednáva vlastne o tom, prečo by mal psychoterapeut byť morálnym – teda dospelým - človekom, respektíve prečo by mal túto morálnosť hľadať. Len človek, ktorý sa stal dospelý a našiel vlastný transcendentálny cieľ svojho života dokáže pochopiť človeka, ktorý tento cieľ hľadá, prípadne opúšťa starý a nachádza nový. Odpoveď, ktorou sa táto krátka práca vyčerpá je teda jednoduchá: malo by byť povinnosťou psychoterapeuta hľadať tajomné zdroje vlastnej morálky, nielen preto, aby bol schopný súcitu, ako aktu predpokladajúceho empirickú zkúsenosť, ale aj preto aby bol schopný odvahy, ktorá predpokladá zasvätenie života neznámemu.
Jul, 1997
„ Zkúsenosť bez interpretácie je slepá, interpretácia bez zkúsenosti je prázdna“
Immanuel Kant
Dal som si ťažkú úlohu: napísať esej o nirváne. Akoby sa dalo niečo písať o ničom. Každé slovo vložené do absolútna sa v ňom stráca ako dažďová kvapka v mori… nemôže však asi nirváne nijako ublížiť. Nakoniec jej nepoznateľnosť predpokladá poznávanie…Tak ako bytie predpokladá nebytie. Začnem tým, že Vám porozprávam sen, ktorý vo mne úctu k myšlienke nirvány vzbudil.
Som v starobilom meste, pravdepodobne starobylom Londýne. Som tu späť po rokoch, ktoré som strávil niekde ďaleko odtiaľ, vrátil som sa sem, aby som dokončil úlohu, ktorú som pred rokmi začal. Aby som lepšie priblížil atmosféru, ktorá je presiaknutá tímto mojím príchodom, použijem slovo sloboda. Cítim sa absolútne slobodný, asi ako dieťa, ktoré sa podvečer hrá na slnkom zaliatej voňavej lúke obsypanej kvetmi, nad ktorou v šume vetra a farebného hmyzu vyspevujú vtáky melódie rezonujúce každou monádou priestoru. To dieťa je slobodné. Starosť o pominuteľnosť tela a hmoty, starosť o kauzalitu karmy jeho života je tak vzdialená jeho vedomiu, že vlastne neexistuje ako hmotná bytosť. Existuje iba v duchu. Tak ako snové vedomie v psýché človeka. Tak sa cítim v tomto sne.
Stretávam sa z človekom, od ktorého sa dozvedám, že byt, ktorý mi patrí je teraz voľný - dáva mi kľúče a 3860 libier za nájom. Nemám ani penny a preto sa mi z takejto obrovskej sumy zatočí hlava. Peniaze vezmem a rozmýšľam, ako je to možné, že je to tak mnoho. Prichádzam na to! Ten, kto nájom preberal predomnou ohromne zvýšil túto sumu a zbytok peňazí putovalo do jeho vrecka. Nájomník mi peniaze odovzdal z vedomím, že sme úplne vyrovnaný, nevediac o rozdiele medzi požiadavkom mojím a záhadného nájomníka. Nechám ho odísť z pocitom, že ak po roky platil túto sumu, iste mu moja čestnosť neprinesie veľký finančný úžitok. Teraz mám mnoho peňazí…Stretávam sa so starým priateľom (mimochodom častokrát objektom projekcie môjho tieňa), rozdelíme si peniaze na polovicu a vychádzame do ulíc. Môj pocit slobody však utrpel újmu. Vravím si, že to dokážem vykompenzovať úžitkom, ktorý mi tieto peniaze prinesú vo vokajšom svete. Nadchádza noc. Ideme niekam, zažiť niečo veľké, vzrušujúce, niečo ohromné. Má sa to odohrať v centre mesta. Som vzrušený a mám jasné vedomie, že viem, čo sa bude odohrávať. Cestou stretávame mnohoraké osôbky od žobrákov, homosexuálov, štýlových anorektických žien, transvestitov, zamilovaných párov, cez predavačov novín, hamburgerov, potulných hudobníkov, až po úplne „normálnych“ ľudí nekonečného davu rozmanitého veku a farby pleti. My víťazoslávne ideme…uvedomím si pôvod nečestne získaných peňazí a spolu s tím vyvstane vo mne otázka: ako to, že ja ktorý viem, že toto je iba sen, a že peniaze, ktoré mám vo vrecku existujú vlastne iba vnútri tohoto snu mám výčitky svedomia? Ako to, že ja, ktorý - ako si vo sne myslím - režírujem tento sen obraciam svoj zrak k zmyslu presahujúcemu dej, v ktorom sa momentálne nachádzam? Na to si uvedomujem, že musí existovať scénar celého snu ešte predtým, než som doň vstúpil. Že to, čo snívam ja sú len postupné skutočnosti deja premietané do môjho snového vedomia. Skrátka, že ucelená myšlienka existovala už pred tím, než som zaspal. Pýtam sa, ako môže existovať scenár, keď predsa snové bytie je ako rieka – vyteká so svojho zdroja a tečie v ústrety budúcnosti? Prehrávam si celú situáciu ešte raz: nájomník mi zaplatil peniaze, nieje poškodený mnou, ale iným prenajímateľom, je „zmierený“ a ja získavam peniaze. Náhoda, ktorá mi umožní vydať sa na cestu do centra mesta. Teraz však poznávám (stále vo sne), že zmyslom snu nebolo získať peniaze, ale uvedomiť si, že dej snu je vopred určený, že jeho zmysel stojí mimo kauzalitu deja, ktorý pokladám za skutočný. Vtedy si uvedomím, že akokoľvek chcem peniaze užiť ako prostriedok k naplneniu podstaty snu, nakoniec je jeho účelom poznanie, že v scénári je už predsa navrhnutý aj výsledok, ako z peniazmi naložím. Veľmi chcem vedieť, čo urobím s peniazmi. Zrazu vidím a chápem tento scénar: V ňom peniaze vraciam! No jasné, peniaze musím vrátiť! Nie kôli svojmu svedomiu, ale jednoducho preto, že je to súčasťou deju, ktorý „niekto“ zkomponoval a nedal mi ani možnosť výberu. Vlastne dal mi možnosť poznať ako to myslel…Budím sa. Neviem či je vôbec nejakého rozdielu medzi mnou a snovým mnou.
Teraz chápem: ak by spôsoby a cesty života boli dané, iba ako následok náhodných okolností nebolo by rozdielu v kvalitách a správnostiach týchto ciest. Ak ich nazrieme z hľadiska účelu bude medzi nimi existovať rozdiel v tom, do akej miery sa ich zmysel naplní v absolútnom účele. Tento sen, ktorý okrem iného posunul tému autonómie vedomia načrtnutého v Eseji o morálke bližšie k hranici transcendentného sveta, mi vyjavil, že je nevyhnutné zmysel hľadať v účele. Že odhaľovanie scénaru a nie jeho vytváranie je procesom vedomia. Nirvána je cieľom všetkých vecí, absolútnym účelom, scenárom, ktorý vyslobodzuje človeka s kauzálnych pavučín osudu. Pokúsim sa nad ňou z tejto perspektívy zauvažovať.
Slovo nirvána pochádza zo sanskrtu a skladá sa z predpony nir a základu va, čiže vydýchnutie, alebo vyvanutie. Častokrát sa hovorí o vyhasnutí lampy, ktorej plameň horí vďaka oleju túžby. V žiadnom prípade nejde o zánik, o smrť – jedná sa o súcno, na ktorom môže vedomie človeka participovať, či ku ktorému sa môže vzťahovať. Buddha popisuje nirvánu ako stav absolútnej skutočnosti (satjasa satjam – ens realissimum). Absolútno, kde neexistuje rozpor ja a nie-ja duality, „stav“, ktorý je konečným cieľom ľudských bytostí. Je negáciou všetkého strastného a pomýjivého; vyslobodzuje z večného kolobehu smrti a znovuzrodenia. Asamskrta – nezrodené a nezložené, nedeliteľné, mimo zkúsenosť, zároveň absolútnym vedomím (čit), ktorému je pripisovaná vševedúcnosť, absolútna sloboda a všemohúcnosť. Nikdy však človek nemôže nirvánu (resp. Brahma) poznať, može sa intuitívne priblížiť a postaviť tvárou „celostnej idei skutočna“ (sat); absolútna povaha nirvány ostáva však nepostihnuteľná a neuchopiteľná. Prostredníctvom kontaktu z nepopísateľným nekonečnom dochádza k vyslobodeniu ľudského tvora spod jarma telesného a strastného života. Nie poznanie obsahu nirvány, ale jej nepoznateľnosť a skutočnosť ustanovuje vedomie, ktoré je samo súčasťou jednoty.
Nirvána je častokrát symbolizovaná Mesiacom, ktorý sa zjaví na jasnej oblohe po tom, čo vietor rozohnal mraky. Tak je prekonaná ilúzia, že jediné Brahma je mnohé, konečné a premenlivé. Sila, ktorá zpôsobuje túto ilúziu sa nazýva májá. Májá je zdrojom foriem a nezmyselnosti sveta, a až za jej závojom, alebo ak chcete pavučinou sa skrýva absolútny cieľ, príčina a dôvod bytia v nepodmienenej podobe. Nemôžme hovoriť o stave, alebo poznanom súcne, či substancii, uspokojme sa s faktom, že nirvána je principum psychologickej vzťažnosti vedomia, pretože existuje ako abstraktný, avšak v psychickej sfére skutočný objekt (viz ontologický dôkaz boží). Vzťažný transcendentný cieľ, riadiaci snahu ovládajúcu ľudskú voľu. Jedna z Buddhových vznešených právd vraví: „Nirvána je možná“ a ak si na tento fakt posvietime Aristotelovím učením, potom jej musíme uznať súcnosť a potenciálnu skutočnosť.
Pozrime sa na nirvánu, ako na objekt ideálny, teda v Kantovom zmysle pochádzajúci z rozumu, prípadne, ako na objekt vstupujúci do vedomia so „stavu“ či rezervoáru bezčasovosti, bezrozmernosti a bezpohybovosti, kedy je nirvána opäť čímsi moderujúcim vedomé zameranie človeka, ako to učí mystický C. G. Jung.
Veľmi zjednodušene sa dá povedať, že nepodmienená realita v spojení so stavom absolútnej slobody – blaženosti (summa felicitas) je predmetom túžby a obsahom učenia prakticky všetkých náboženských svetových systémov. Idea spásy v celom svojom prejave a pôsobnosti má teda hlboké základy v oblasti povedomia a nevedomia, v každom prípade sa ľudský duch touto ideou zaoberá minimálne od doby, od ktorej nám to bol schopný zprostredkovať. Buddhizmus učí o splynutí z brahmánom, kresťanstvo o spáse skrz milosť božiu, mystické smery, ako kabala, súfizmus, gnosticizmus o poznaní (conscientia), ktoré navracia dušu späť do stavu pôvodnej jednoty (scientia admonita anima et pristinae memoria reddita) a tak ďalej. Všetky vravia o nutnosti eliminácie „ľudského“ rozličnými spôsobmi: prostredníctvom vôle, cvikov, meditácie, asketizmu, drog, správneho myslenia, viery apod., aby sa mohlo prejaviť božské. Pretože to ľudské existuje principiálne v človeku a je jeho súčasťou, resp. je to človek sám, musíme ho vidieť ako pól stojaci oproti jeho negácii, aj keď správnejšie by bolo povedať komplementarite, tak ako je tomu u častice a antičastice, ktoré okrem toho, že sa vzájomne anihilujú sú zároveň aj vzájomnou príčinou. To ľudské spravidla odpovedá formám, je pomíjivé (teda dočasné), hmotné – teda priestorové, neslobodné, nedokonalé, ne-vedomé, skrátka nedokonalé. Vo vedomí má každý obsah nejaký tvar, je individuálne pochopiteľný, skladá sa z postupností, súdov a dielčich obsahov, ktoré nadobúdajú vo vedomí imanentný zmysel a až vtedy sa dá hovoriť o poznaní (concupiscentia); narozdiel od nirvány, ktorá je prázdnom. Nirvána predstavuje dovŕšenosť a dokonavosť človeka a to tím, že je od ľudského úplne oprostená. Všetko poznanie pochádzajúce so zkúsenosti je v nirváne nahradené transcendentnou kvalitou, ktorá neustanovuje konkrétne poznanie jednotlivín, ale reprezentuje jednotu dojmu, alebo intuície so sveta – postráda stavebné prvky umožňujúce logickú subsumáciu, jej zmysel je založený na univerzalite prekračujúcej jednotlivosť a teda možností rozumu samotného. Čokoľvek o nirváne vypovedané je iba aplikácia konečných foriem na bezobsažnosť. Teoreticky je človek v nirváne oslobodený od ľudského - vyplnený božským. Božské disponuje absolútnou vôľou, slobodou, vedomím, nad ktoré sa vyššie ani pomyslieť nedá (to by musela časť pochopiť celok) a vymykajúc sa z typicky ľudských kategórií času a priestoru je duchom (Nouz, nekonečnom a nepodmienenom (je sám so seba – prípadne ex nihilo), naviac absolútnym dobrom (summum bonnum), zmyslom a existenciou (nihilismus prenechávam duševným slepcom) a to stačí k tomu, aby bolo pôvodom aj cieľom, čiže vo všetkých týchto kvalitách samo seba oprávňovalo.
V nepsychologickej terminológii takejto duality (aj keď okľukou by sme sa dostali aj k nej) by sme pre ľudské našli príbytok v egu, pre božské zase za jeho hranicami. Ľudská bytosť sa teda ocitá vo svete ako kauzálny tvor s možnosťou transcendencie, o ktorej vie (recognoscet) a má možnosť jej naplnenia – spasenia vlastnej duše. To sľubuje božské. (Vie je polemické, lepšie by bolo hovoriť o božskom prebývajúcom v rozume, prípadne v totalite vedomo – nevedomej psýché, ktoré „objektívne“ pôsobí a fakticky koordinuje zameranie zmyslu človeka.) Principiálne však človek ostáva paradoxnou bytosťou každodenne poznávajúcou vlastnú obmädzenosť a spiatosť z kauzalitou hmotného sveta. Ako následok bytia vie, že jeho existencia (príčina; viz causa sui) nepochádza z neho a rovnako tak vie, že existuje nejaká principiálna - kozmická nutnosť. – To všetko samozrejme po tom, čo už vie, že sám je (cogito ergo sum).
Je sporné - a v mojom prípade rovnako tak neoprávnené - hovoriť o nirváne ako „uskutočnení“,alebo noumenon, zamyslím sa iba nad cestou k nirváne, pretože sa domnievam, že už samotná cesta obsahuje zadosťučinenie jej následovateľovi. Zadosťučinenie tu chápme ako možnosť vedomej participácie na živom, teda hmotu presahujúcom duchu, ktorého hranice sú síce nedosiahnuteľné, ale skutočnosť je realizovateľná postupnou reflexiuo vlastnej súcnosti – teda vedomím.
Pretože bez ohľadu na stupeň reflexie reality vo vedomí, každý človek iste poznáva, že existuje jav, ktorý odráža všeobecnú progresivitu vedomia. Teda, že existuje kvalitatívne vyšší stav a kvalitatívne vyššia miera subjektívnej slobody, závislej na šírke vedomia – sebapoznaní, to znamená toho od hmoty odlišného (tapas). Nie poznanie podstaty fyzikálnej hmoty, nech by bolo akokoľvek technicky a racionálne dokonalé, ale poznanie vnútorného, večného človeka, ktorý ako príbytok života ustanovuje bytie, je schopné naplniť vedomie zmyslom. Je hádam logické, že širšie vedomie sa rovná širšej účasti na živote, žiadne vedomie = žiadna vedomá učasť na živote. Vnímanie jemných odtieňov života, či už v oblasti hudobnej, filozofickej, medziľudskej, alebo vizuálnej umožňuje jemnejšie prežívanie, citlivejšiu komunikáciu s bytím a čosi mi našepkáva že z tejto vyplýva aj väčšia úcta k životu…
Takáto zkúsenosť implikuje logickú – v hraniciach konečnosti sveta – pomerateľnosť kvalít a teda aj predpoklad absolútnej kvality (anánda) aj v rovine intuitívnej odhaľuje polaritu a jej možnosť – čo bolo zrejmé Aristotelovi a neskôr Tomášovi akvinskému, ktorý rozpracoval jeho päť (viz „so stupňov“) ciest k dôkazu existencie božej. Hovoriť o stupňoch znamená buď vedome využívať rozlišovaciu mohutnosť myslenie, alebo nevedome cítenie.
Človek posudzuje stavy, ako kvality spôsobujúce slasť, alebo naopak ako spôsobujúce averziu, prípadne ich porovnáva ako súdy, ktorým prikladá subjektívnu hodnotu. Rozlíšenie dobra a zla teda vyplýva principiálne z duality, pravdepodobne v minulosti zakódovaného mechanismu, v ktorom bytie samotné má svoj pôvod. Vo svete jak ničivého, tak plodivého vplyvu Šívy to ani inak nešlo resp. nejde. Vo vedomí sa pochopiteľne prejavuje táto funkcia vytvorením vzťahu. Ak existuje väzba, ktorá nieje subjektom uvedomená, odohráva sa na princípe emocionálneho pripútania, čiže je energetizovaná afektom - hovoríme o projekcii (proicio, proiectio). Tá, ako dôsledok nevyhnutnej pôvodnej jednoty vťahuje človeka do slepého víru života a samotné bytie pohlcuje do nevedomosti. Až možnosťou voľby sa človek dostáva na slobodnú pôdu, a voliť môže pochopiteľne až po tom, čo sám seba poznal ako pól duality ja – príroda. Jedine na vedomej úrovni je možná transcendencia obsahov, pretože ako súčasti vedomia sa môžu od afektu oslobodiť a tím – ako sa zdá – dosiahnuť objektivitu, resp. sa tejto objektivite priblížiť. Získáním objektivity, teda oddelením subjektu od objektu prostredníctvom vedomia sa neruší vzľah medzi nimy, ale záväzok tohoto vzťahu sa premiestňuje so sféry akejsi objektívnej nutnosti do subjektívnej možnosti. V praktickom čine sa nemusí zmeniť zhola nič, prevzatím zodpovednosti zaň a teda priradením zmyslu, sa však stáva aktom obsahujúcim v sebe čriepok absolútneho účelu. Obrazne povedané strasť vegetatívneho systému, ktorá prešla pod vedenie mozgovej kôry musí byť opäť prenesená na iného správcu, aby sa jej dôsledky zmiernili.
Podľa Junga je psýché človeka v závislom a teda duálnom vzťahu k objektu, ak je tento nevedomý. Teda prakticky iluzívny: do objektu sú projikované vlastnosti, ktoré v skutočnosti nezodpovedajú tomuto objektu (a v podstate ani svojmu zdroju - nevedomej psýché) iba ho čiastočne pripomínajú, podobne ako mraky na oblohe pripomínajú deťom rozprávkových hrdinov. Objekty majú svoj vlastný život; citové pripútanie spôsobuje túžbu po manipulácii (očakávaním že sa budú správať podľa subjektom pociťovaného želania) a teda konflikt (discordance). Jung mechanizmus projekcie ztotožnil so silou spôsobujúcou mnohosť foriem – májou. Návrat projekcie a jej obsahu späť do zdroja odhalí pôvodnú, originálnu podstatu obsahu. Ten však nemá formu, tú mu dodáva vedomie, nepochybne však je a prezentuje sa vo svojej celistvosti ako racionálne neuchopiteľná podstata psýché. Táto podstata, podobne ako je tomu u symbolu, ostáva tajomstvom, ktoré je čo do hĺbky nevyčerpateľné, odhaľuje však človeku zdelenie približne v zmysle: Ty si, si kvalita, čiže skutočnosť implikujúce „fakty“. Možnosťou predpokladu, tušenia, či poznania sa stáva z človeka, resp. jeho vedomia jednotka podmieňujúca realitu, akási časť vyrastajúca z reality nepodmienej. Vedomie nepoznáva obsah v jeho rozumovej forme, ale v emocionálno – bytostnej. Asi preto buddhisti hovoria o „zraku svätcov“ (arija čakku) – zmyslovom orgáne nezávislom na pozemských zmysloch. Celostný vnem si môžme predstaviť ako guľu, ktorej povrch reprezentuje myslenie – neschopné priniesť obraz reality (je však jej prostriedkom) – a jej hmota pochopenie v duši – podobne je tomu aj so starou a novou hmotou mozgovou.
Je obtiažné vedomie definovať; okrem toho, že je to akísi rezervoár a reflektor poznania, o ktorom môžme povedať že patrí Ja (poznania, ktoré sa funkciou zmyslu viaže ku komplexu Ja) je to adaptačný psychický systém, schopný zamerania (aiming), čiže aktívnej selekcie podnetov – jak vnútorných, tak vonkajších. Jeho hlavnou funkciou je teda zacielenosť – intencionalita, v zmysle učenia F. Brentana a neskôr Edmunda Husserla. Je taktiež zdrojom individuálnej vôle, môže teda ovplyvňovať energetický tok. Psychologicky nazval a popísal Jung prúdenie energie (libida) riadenou vedomým zameraním ako progresívny pochod (inštinktívny energetický spád vymykajúci sa aktívnej kontrole vedomia, nazval pohybom regresívnym). Vyzdvihovaním autonómnych aktov nevedomia na individuálnu úroveň sa z nich stáva zmysluplný proces vnášajúci do života, poťažmo hmoty, ušľachtilosť, vyššiu organizáciu, skrátka hodnotu. Intuitívne chápeme tento prejav ducha ako prirodzenú od projekcie oslobodenú lásku, v obecnom svete nazývanú kultúrou, ako prejavu toho, čo nazýváme múdrosť. Jej dokonalosť nespočíva, akoby snáď mohlo vyznieť, v najvyššej duchovnej vôli, ale v oddanom spojení individuálneho a skutočne ľudského a božského „ideálu“, ktorému musíme z vyššie zmienených dôvodov uznať súcnosť. Dovolím si zo svojho obmädzeného stanoviska úvahu, že rovnako tak svet, ktorý by bol čistým odrazom ideálu - rajom by nemal zmysel. Zmysel je podľa môjho názoru dôsledok a príčina energetického vyrovnávania medzi dvoma pólmi, čo sa nám javí ako bytie. Podobne ako je hmotnosť závislá od gravitácie, je zmysel závislý od bytia. Raj predstavuje jednotu, ktorá zmysel nielenže nepotrebuje, ale nieje ho schopná ani produkovať. Jednota môže mať zmysel ako predmet vzpomienky, alebo túžby, ako stav asociovaný z Ja je kontradikciou. Ak budemem chápať Ja ako epifenomén, potom bude zmysel jeho nevyhnutným epi-údelom, ak budeme vidieť v Ja zámer Stvoriteľa musíme sa pýtať prečo ho stvoril. Ak by jeho zámerom bolo bytie preň, asi by nepotreboval vedomie a teda ani „objektívny zmysel“. Stvoril by vševedúci, všeblažený a všeslastný raj…Skôr sa zdá že stvoriteľ hľadá vlastný pôvod, vlastný zmysel a že to môže učiniť jedine sebauskutočnením, alebo lepšie povedané sebazrkadlením, ako sa domnieva mnoho filozofov.
Riešením nemôže byť pochopiteľne bezhraničné uvedomenie, ale harmonická konštelácia vedomia a nevedomia. Pre človeka je výhodné ak mnoho jeho aktov ostáva nevedomých. Bolo by zbytočné – a nepochybne aj disociuúce - aby si človek uvedomoval povedzme pohyby pri jedení, alebo chôdzi. Nehovoriac o zodpovednosti takto vedomého človeka. Zdá sa že spravodlivým zámerom prírody je duševné zdravie – schopnosť sledovať kroky plynúceho života, proces duševného vývoja tak, aby postupne dozrieval ku schopnosti uniesť vlastný obraz.
Niektoré situácie vyžadujú riešenie v záujme finality. Finálny proces je taký, ktorý je riadený k svojmu a priori vytíčenému cieľu, sleduje účel. Ten nemusí byť zjavný avšak je akosi obsiahnutý v procese samotnom (viz Aristoteleova entelechia). Tvor nedisponujúci vedomím, alebo konieckoncov akýkoľvek životný prírodný proces, okrem toho, že je následkom radu kauzálnych príčin môže byť aj účelovým dôvodom predučerný. Vedomie sa pravdaže snaží maximalizovať pozitívny efekt. To je pravdepodobne príčinou, prečo sa človek dokázal adaptovať prakticky vo všetkých kútoch sveta. Sledovanie obmädzeného individualistického a teda egoistického hľadiska nedáva veľkú šancu na prežitie. Poznanie transcendentnej príčiny oprávňuje zmysel konkrétneho činu. Zdá sa, že vedomie nutne k svojej transcendencii zmysel potrebuje, nie náhodou má v kresťanstve soteriologickú povahu. Jednoducho povedané, ak by neexistovala v duši človeka nirvána, či už ako túžba, alebo obsah, voči ktorej by sa mohlo vedomie vymedziť ostal by človek zavesený v svete mnohosti ako jedna z nekonečného množstva alternatív. Tím že sám vidí a je schopný vidieť účelnosť diania a teda aj vlastného rozhodovania, participuje na dráme smerujúcej niekam. A aj keby bolo cieľom zničenie ľudský duch by musel voliť z ohľadom naň tak, aby zmysel prítomného zasvätil večnému a nemennému. Rozdiel medzi rozhodnutím sa nazáklade účelu ako obsahu vedomia a účelu ako prírodného procesu je v tom kde zmysel sídli - či v Ja, alebo v prírode. Samotná povaha a hodnota ostáva pre každého človeka individuálnym tajomstvom, ktoré zdá sa má skutočnú moc modelovať tvar zjaveného sveta. Tu sa dostávame do bodu, kde je nutné prijať určitú mieru slobody Ja. Možnosť vedomého rozhodnutia ju pochopiteľne predpokladá.
Človek sa domnieva, že má ako jediný dar disponovať tímto vedomím a modifikavať prostredníctvom neho svoje činy. Môže tak v určitej miere vstúpiť do inštinktívneho a často slepého prúdenia života a jeho vis vitalis. Človek sám v sebe je schopný rozoznať sily, ktoré z jeho Ja nepochádzajú. Sv. Augustinus hovorí o slobodnej vôli k dobru. Veľmi často je pozemskosť človeka ztotožňovaná s inštinktom či pudom (l´inconscient, das Unbewusste), zkrátka „tím mimo vedomia“, ktoré sa potom dáva do súvisu z hmotou (materia), sexualitou, pozemskosťou, hriechom atď; a človek participuje na obidvoch substanciách: duchovnej a hmotnej. Vymanenie sa zpod plynutia inštinktívneho života a jeho diktátu sľubuje stav slobody. I keď prírodná bytosť nesúca v sebe dar života, dosahuje človek podľa Buddhovho učenia stav, v ktorom nad touto prírodou zvíťazil. Dosiahol spásy. Využil prírodu k skroteniu jej samotnej. Zdvojením jej vlastného mechanizmu, teda oddelením vedomia od jeho zdroja vytvoril novú kvalitu (synergeia). Alchimisti ctili heslo: opus contra naturam. Prekonaním máji dosahuje odrezanie (niččháta) od hmoty. Časté je symbolické vyjadrenie znázorňujúce hada a jeho zvlečenú kožu – jogín, ktorý prešiel vedome smrťou a znovu sa narodil ako Buddhov syn (šakjaputtó). To, čo mu patrí potom je jeho Ja, zbytok je v oblasti neskutočna. Nirvána je stav, v ktorom je všetka pozemská existencia so všetkou svojou strastiplnosťou negovaná. Je opakom formy života spôsobeného májou; je skutočná beztvarosť – Jednota. Jogín necháva v kontemplácii svoje Ja vyhasnúť. Spoza jeho ega sa rozprestrie skutočnosť, ktorá je neustále prítomná zahalená však materiálom, ktorý reflektuje vedomie. Očistením sa od duálnych rozlišovacích a nazeracích foriem vedomie vníma (kontempláciou, čínsky ťan-čao, zrkadlenie) pôvodný stav. Stav jednoty, ktorý je výsostne objektívny. Psychologicky by sa snáď dalo hovoriť o vedomí oprostenom od sveta, čiže vlastne pre svet mŕtvom, akoby trénujúcim stav smrti dokonalej. Ak sa podarí mníchovy dosiahnuť vedome stav unio mystica ešte to nestačí k osvieteniu (bódhi). Prežitok je dôležitý, ale vývod (pradžňá), ktorý musí vedome učiniť je rozhodujúci. Súčasťou iniciácie je poznanie. Nielen zrkadlenie „nestavu“ či prima materia nezúčastneným vedomím, ale aj naopak jeho zameranie. Intelektová vzťaženosť k zážitku nirvány. Vidieť a rozoznať vnútorným zrakom iluzívnosť hmoty a potom tento zážitok zasvätiť (devotio) „idei“ je nevyhnutným úkonom pri dosiahnutí osvietenia. Obsah je takto premenený na hodnotu. Dodaním zmyslu sa najvyššia zkúsenosť stáva pravdou. Nesmieme zabúdať, že nech by bol stav či prežitok charakterizovaný akoukoľvek indiferenciou vyplýva z neho príklon k jednej kvalite – Bohu – čo by, ako fakt mohlo slúžiť pri dokazovaní existencie božej. Pri svojej absolútnosti, jednote, nekonečnosti a tajomnosti (deus absconditus) sa absolútna realita rozprestrie či zazrkadlí vo vedomí – odkiaľ sa berie však kódex či suma morálnych postupov: šílá? Čo ozmyselňuje mystický stav jednoty ? Tu vstupujú kultúrne ideové systémy, ktoré ponúkajú stáročiami preverenú náuku schopnú dotovať vedomie odkázané iba na malé so seba samého dané množstvo informácií. Mystické smery (napr. Mister Eckhart – sich lassen) preferujúce opustenie Ja zakladajú svoju filozofiu na téze, že Boh vstúpi do človeka akonáhle on opustí svoju vôľu, že dôjde k nastoleniu primodiálneho stavu v ktorom neexistuje zlo – hriech (posse non pecare). Prenesenie vlastnej vôle na transcendentný objekt je príkladom zasvätenia (či obätovania – sacrifice) neuchopiteľného a teda strastného množstva jednotlivín nepochopiteľnej jednote – Neznámu - ktoré vedomie presahuje. Dodám, že ak by tento absolútny prijímateľ projekcií, akási univerzálne otvorená forma, chýbal a vedomie by sa už nemohlo zrkadliť samo v sebe upadol by človek – čo sa konieckoncov predsa tak často deje - do stavu, kedy by pomyselný (psychicky však trýznivo skutočný) objektívny svet prebral nadvládu nad jeho životom a nie už on by žil, ale so zbytku oslobodeného vedomia by mohol akurát zkonštatovať: es lebt mich – som žitý. Takúto deindividuáciu, či degradáciu individuálneho ducha pozorujeme u fanatikov, ktorí miesto toho, aby vieru využili ako prostriedok osobného duchovného vývoja, transcendento nahradili kolektívnymi ideami naviazanými na nereálne ilúzie a túžby; podobne ponúknutím pozemských materiálnych foriem chcel komunizmus človeka zbaviť realizácii duchovného smerovania, čím sa mu naozaj podarilo vytvoriť z niektorých ľudí kolektívne univerzálne tvory.
Človek sa chce vzdať vlastnenia dobra a zla, hľadá bytie v ktorom nieje dobra a zla závislého na ňom samom. Nechce však upadnúť do nerozlíšenej jednoty, naopak chce túto jednotu túto jednotu objektívne poznať ako objektívnu spravodlivosť, ktorá dobro a zlo obsahuje bez vplyvu ľudského ega, nepodmienene.
Ak sa stav neprítomností rozlišujúcich kategorií rovná objektivite potom aj morálka zasvätená tomuto stavu ctí objektivitu. Pre subjekt, či psychikou disponujúce individuum je takýto stav skutočne vyslobodzujúci, pretože nezodpovedá žiadnej sociálnej inštitúcii, ale výhradne Bohu. Tím nechcem pravdaže povedať, že individualistická morálka prevyšuje obecné zákony. Skôr vzdávam hold veľkosti poznania, ktoré má takú pôsobnosť že dokáže vedomie – charakteristické absorbciou a reguláciou obsahov – „upnúť“ k nadosobnej idei, rep. obsahu. V takom prípade hovoríme o viere, jej kompenzačný protipól nazývame pochybnosť a ich nedostatok stratou zmyslu života. „Mechanizmom“ viery sa stáva z idei kvalita. Viera ale nepochádza z vôle, ale z vedomia. Vedomie sa po takejto zacielenosti môže dokonca dostať do konfliktu so samým sebou, ak by volilo v rozpore so „zdeleným poznaním“. To tajomné, v pozadí, to energetizujúce, teda uskutočňujúce zmeny ostáva skrytým a nech je to akejkoľvek povahy, podstatu a zmysel mu dodáva oddaný ľudský duch. A môže („to“) byť kľudne aj absolútnym ničím, ako Boha charakterizoval Mister Eckhart – a pobúril tak inkvizičnú komisiu - alebo jednoducho čosi čo v spojení s vedomím nastoľuje zmysel (Tertulliánovo credo quia absurdum).
Ľudskú zkúsenosť by sme mohli popísať – ako som už spomenul – dvoma princípmi: zemským a vzdušným. Hmotným a duchovným. Dolným a horným. Chaotickým a kozmickým. Formálnym a obsahovým. Mnohým a Jedným. Inštinktívnym a vedomým - slobodným. Pudovým a intelektovým. Symbolicky hadom a vtákom. Strastiplným, pominuteľným, nezmyselným, nepochopiteľným a neuchopiteľným. Blaženým, absolútnym a nutným. Spásnym, večným, naplneným zmyslom. Ten druhý akosi sporadicky a jemne vniká do prvého, aby sa mohol človeku zprostredkovať. Život jednotlivca, ale aj dejiny ľudstva sú výsledkom vzájomnej interakcie oboch princípov…
Kabalistický lúč emanácie uviazol akousi chybou tvorenia v hmote, manicheistická tma prevládla nad svetlom, kresťanský človek zhrešil a bol vyhnaný z raja, buddhistický človek zo svojej prirodzenosti baží po hmotnom svete. Existuje tu však našťastie – pretože človek v sebe nesie substantia vitalis, pars Dei, yuch xvsa, napsá atd. – nie veľmi jednoduchá a zjavná cesta (samádhi) k nirváne prostredníctvom nástroja jeho zlyhania, zároveň jediného „zmyslu“, ktorý dovoľuje človeku poznať že existuje. Nenájdeme náboženstvo, ktoré by svojím učením neriešilo zmysel bytia. Oproti každodennom plynutí života stojí nirvána ako prísľub, riešenie protikladnosti, v ktorej je zmysel zahrnutý a teda nenecháva človeka vrhnutého do existencie bez nároku na odpoveď na otázku, ktorá v ňom vedome, alebo nevedome prebýva naprieč jeho vývojom. Nepodmienená axióma nieje len túžbou, ale priam údelom podmieneného človeka. Nirvána umožňuje ľudskému duchu aby mohol spolu s Patočkom prehlásiť, že životný vedomý proces je „ozmyseľňovaním neozmysliteľného“. Je vyrovnávajúcim pólom duality.
Nemusím uvádzať hádam príklady takejto pôsobnosti. Aj najvaščí nihilista iste uzná skutočnosť transcendentného sveta, ktorú mu zprostredkovalo jeho vedomie. Aj sebageniálnejšie odhalenie nemožnosti existencie súcna absolútne, dokáže vedomie prekonať. Vzťahom k nepoznateľnosti. Opodstatnenosť bytia sa musí opierať o kvalitu, v ktorej je vyriešená. V ktorej je zodpovedaná. Človek, ktorý nieje schopný túto kvalitu rozoznať v prítomnom bytí, ako jeho súčasť, prenáša ju do budúcnosti, prípadne až za hranice svojho života. Tím kompenzuje neschopnosť, alebo nemožnosť odhaliť zmysel v obmädzenom úseku vlastného života. Aj tak však naplňuje zmyslom (logos) prítomnosť vlastnej existencie. Zrejme nieje náhoda že mnoho mýtov učí o posmrtnom rozriešení tejto záhady. Večnosť substancie, ktorá si môže toho bytia byť vedomá ospravedlňuje a oprávňuje pominuteľnosť. Bez vedomia by nielenže život postrádal rozmer, ale ani by sa neuskutočnil. – Tak ako konár, ktorý padne v lese, kde nieto poslucháča nevydá zvuk. On pravdepodobne zvuk akosi nevedome vydá, ale ten, kto ho nepočul nemôže byť braný k zodpovednosti. Zmysluplnosť sa preto spája so slobodou. Nesloboda zmysel postráda, pretože spočíva mimo nej. Uskutočnenosť a vedomie sú dva nevyhnutné mohutnosti, ktoré by nemohli existovať nezávisle. Dnes vieme, s veľkou istotou, že existovali dinosaury; ale nebyť nás, kto by to bol kedy vedel ? („Realita vo svojej podstate /wesenmässig/postráda samostatnosť“ – E. Husserl) Skutočnosť nevedomého musíme preto vyvodzovať z možnosti byť vedomý. Je preň, pre život, skoro nevyhnutnosťou reflektovať sa. Alebo povedzme, že prinajmenšom vedomím vzniká ďalší rozmer reality a že je to práve tá realita, ktorá je spjatá z človekom. Voľné a slobodné hnutie „tvorenia“ už muselo obsahovať „ideu“ – archetyp (archetypiai) duality. Preto môžme problém zmyslu otočiť aj opačne: absolútnou vôľou a neobmädzenosťou nadaná substantia má prakticky všetko okrem toho, čím disponuje pominuteľný človek – potrebuje ho preto, aby sa sama uskutočnila. Boh hľadajúc zmysel samého svojho bytia, zatúžil po hraniciach, ktoré by toto bytie mohli odhaliť, tvorí vedomie (Man is needed to illuminate the obscurity of the Creator). Jednota môže poznať iba skrz svoj opak – mnohosť. Skrátka dualita je nutnou odrazovou plošinou pre čokoľvek, čo si robí nárok na reflexiu – teda poznanie. Nebudem ďalej rozvýjať túto myšlienku, pretože tak geniálne učinil Jung (Odpoveď Jóbovi), alebo Grof (Kosmická hra), Mister Eckhart a iní.
Faktom je že vedomie je ustanovené ako lampa osvetľujúca človeku zmysel a zprostredkujúca vzťah k Jednote, alebo k tejto Jednote smerujúca. Akoby sa prvotný gnostický Adam vymaňoval spod tmy, do ktorej bol mnohosťou pohltený. Človek odhalením, alebo kontaktu s nirvánou poznáva svoj protipól. Všetky túžby a vlastnosti – skrátka „ľudstvo“, ktorými disponuje môže projikovať do jednoty.
Jednoty charakterizovanej opakom jeho podstaty: bytie do nebytia, konečnosť do nekonečnosti atď. Zmyslom nieje iba psychologické zadosťučinenie, ale zmierňovanie afektu (participation mystique) prostredníctvom sebapoznania, čiže duševný vývoj. Približovanie sa realite a teda poznávanie vlastnej úlohy v živote, prevzatie zodpovednosti zaň. Je úplne logické, že ak existuje objektívnosť poznania, potom musí takéto prispievať k vyššej efektivite zvládania životných nástrah. Čo ostatne potvrdí každý psychológ pozorujúci prijatie pozície nezastrene – v podobe aká je. To je pravda iba úlohou vedomého tvora postaveného medzi ilúziu (error) – a teda potencialitu - a skutočnosť.
Ak sa budeme držať teórie že mája je afekt, ktorý nevedome pripútáva vnútorné psychické obsahy k objektu, každé pudové, nevedomé pudenie môžme považovať – projekovanú do hmoty – za substanciu. V psychológii človeka je protipólom vedomého organizujúceho ducha (nouz fylogeneticky starší cit. Cit je nevedomá rozlišujúca funkcia, ktorej korene a principialitu, by sme mohli hľadať v hmotných procesoch, zjednodušene povedané fungujúcich
spôsobom: zapnuté/vypnuté. (V jungových prácach sa môžeme stretnúť s definíciou ženy ako zduchovnelej hmoty.) Nevedomosť, emocionalita, temnosť (bezsvetlie) sa často prisudzuje matérii (viz Jin). Ak si predstavíme absolútnu jednotu ako nediferencovanú masu, v ktorej je in potentia všecičko poznanie – ležiace ale v tme, pretože bez možnosti duality je jedným aj v nevedomosti – a diferencujúceho ducha ako účelový princíp, ktorý do tohoto chaosu vstupuje a presvetľuje ho, teda činí ho kozmom, potom duševný vývoj môžme nazerať ako organizáciu a ozmyselňovanie súcna. – Ozmyseľňovanie sa môže pravdaže odohrávať iba v duchu, teda vedomí, preto predpokladáme, že zmysel je jeho funkciou a ak aj príjmeme Heideggerove učenie o nezávislosti súcna na človeku – že svet svet je vo svojom bytí absolútny, ale relativný v zmysle – musíme zaobchádzať s absolútne nepoznateľným, objektívnym svetom, ktorý je nielen virtuálny, ale aj psychologicky nedosiahnuteľný, čiže vo svojom účinku bez zmyslu. V účele je však zmysel implicitne obsiahnutý, či už teda je zmyslom objektivita – pre ňu samotnú, alebo akékoľvek vedomé uskutočnenie, vždy je to proces na parcipovania ktorom si človek môže aspoň teoreticky činiť nárok. Z praktických („psychologicky prospešných“) a takpovediac bytostných dôvodov je dôležité aby východzia axióma neprekračovala hranice uskutočniteľného zmyslu. Človek nájde cieľ vlastného života tím, že mu priradí zmysel alebo lepšie povedané, že v ňom zmysel odhalí a ak sa tak stane je preň ten najvlastnejší a najhodnejší následovania. Tu je nutné spomenúť, že obraz dokonalého dospelého (celistvého) človeka existuje prítomný už v detskej psýché, ako sa o tom môžme presvečiť s ich snov. Skrytá a nevedomá dovŕšenosť pôsobí počas celého vývoja individua, nieje vo vedomej a vokajšej úrovni zjavná, moderuje však vedomé postoje. Človek tak neutvára sám seba z ničoho (tabula rasa) ale stáva sa, za predpokladu - kráčania v stopách vlastného účelu - sám sebou. Jeho zmysel a jeho dokonalosť dlie v jeho obraze, ktorý mu dáva psychický život. Anthrópos je symbolom takéhoto potenciálneho, avšak nevedomého a skutočného vedomého, avšak ideálneho človeka.
Ako som sa už vyznal, poznanie že dobro je lepšie ako zlo je tím najzáhadnejším a najabsoútnejším poznaním. Proces ich diferenciácie vyžaduje obektivitu, stav, kde je maximálne eliminovaný proces projekcie, teda je potrebný post reality – statio veritas. „Videnie“ sveta priamo, nie skrz závoj máji. Príkladom pôsobenia môže byť prejav predsudku. Predsudok je výsledkom objektívneho stanoviska ovplvneného citovým hodnotením. Pred slobodný, od sveta oslobodený postoj sa predsúva vo vedomí cit, ktorý, hoc svojou povahou poukazuje na nereflektované a častokrát dôležité fakty, je stále vysielaný nevedomím, ktoré potencionality „definuje“ ako fakty. Vo svete konkrétnosti môže „objektívna odveká – kolektívna skutočnosť“ byť úplne zbytočná. Nehovoriac o „citovom komplexe“ získaného v minulosti a intervenujúceho so sféry osobného nevedmoia. Inými slovami emocionálna, vedomie ovplyvňujúca, avšak neintegrovaná ilúzia deformuje výsledok vedomého rozhodnutia kooperujúceho so skutočnosťou. Kolektívne nákazy vznikajú ako dôsledky silnej identifikácie s vnútornou silou, ktorá je vo svojej podstate neutrálna, čiže amorálna. Vidíme ako sa po teroristických útokoch na newyorské WTC rétorika Tonyho Blaira, či Georga Busha pomaly viac presúva na kolektívnu úroveň: ohrozená emocionalita a strach zpôsobuje, že zvlášť teraz potrebná objektivita ustupuje obecným kolektívnym ideám stojacim na strane „správnych“ náboženských učení. Opäť je to nevedomie, ktoré provokuje ideológie na úkor vedomia. Ego sa identifikuje s tím čo je „správne“ a prenecháva nevedomej sile riadiaci mandát a prehliada, že zdrojom konfliktu, či dokonca nepriateľom je ono samo. Prehliada, že jeho úlohou je pochopiť primitívny konflikt protikladov a dodať mu vyšší rozmer, riešiť ho na vyššej, nie tak protikladnej úrovni, namiesto toho – namiesto sebapoznania a poznania vlastného tieňa (umbra), ktorý je prekážkou pokroku – ho opäť projikuje do sveta a prachobyčajne opakuje scénar dobre známej drámy.
Ak je (prenesene) ego tou prekážkou – myslím ego nie v zmysle ostrova vedomia, ale slepej, individualistickej, od obecného odtrhnutej entity – jeho zrušenie sebapoznaním odtrháva energiu pôsobiacu projekciu od objektu. Stav vyššej objektivity sa rovná bližšiemu priblíženiu Jednote. Už so samotného pojmu cítime, že realita je niečo objektívne, resp. najobjektívnejšie. Intuícia nám našepkáva, že objektívne poznanie je zároveň indiferentným bytím, ktorého rozlišovacie kategórie nezávisia na afekte, ale na bezpodmienečnom prijatí absolútnosti osudu. Toho dosahuje vedomie, ktoré sa odovzdá moci ho presahujúcej. Domnievam sa dokonca, že mnoho neuróz dnešnej doby charakteristickej rôznymi, na úkor jednoty rozvinutími a prehnane diferencovanými individualitami a im odpovedajúcimi funkciami, je dôsledkom odmietnutia vlastného osudu, či lepšie povedané neschopnosti viery. Zážitky odhaľujúce hĺbku a mystérium života v dnešnej dobe buď úplne chýbajú, alebo chýba viera, ktorá by zriedkavé kontakty z nadzmyselnom premenila na prostriedky pokornej komunikácie a „zakomponovala“ ich do života ako skutočné prejavy milosti pôsobiacej reality (Blessed are They that have not seen, and yet have they believed). Neuróza je potom skôr výsledkom kompenzačného nároku na takéto prežitky jednoty a prejavuje sa v podobách ako zúfalý výkrik, vzdor a pocit nároku na raj, ktorý je nenávratne stratený. Náboženské učenia a hlboké filozofie niesu totiž výsledkom rozmarnej túžby, ale odrážajú vysoko intuitívne poznanie raja v pozadí „bežného“ života. Viera v nich vystupuje ako nutný liek pocitu vykorenenia, ako poukaz k tomuto „stavu“ večne prítomnému za hranicami ega. Jedine v prípade dokonálého bytia, môže pôsobiť mechanizmus svedomia a trestu. Vedomie by sa dalo prirovnať k Slnku za obzorom, ktoré je každé ráno túžobne očakávané a aj keď je noc vie sa o jeho existencii. Táto nočná nemožnosť naplnenia túžby po Slnku je vlastne trestom vyplývajúcim z poznania, teda vedomia. Nie trestom aktívnym so strany „poskytovateľa blaženosti“, ale trestom, ktorý je implicitne obsiahnutý v akte, ktorý „vie“ že sa vzdiaľuje vlastnému osudu. Vocatus adeque non vocatus Deus aderit…
Voľba pochádzajúca nie z ega je, alebo resp. by mala byť zárukou objektivity. Človek pochopiteľne nikdy nemôže byť schopný dosiahnuť „odosobnenia“ od ega, tím však, že chápe najvyšší účel mimo neho čiastočne dosahuje jeho hraníc – cíti a vníma Ja ako centrum, ktoré sa môže pokúšať o indiferenciu ku jeho hybateľom. Cit, ako z veľkej miery v nevedomí ponorená funkcia, už so svojej podstaty nieje tejto indiferencie schopný. Jeho prejavom je afekt a pripútanosť. Dôsledkom je snaha o egoistickú manipuláciu objektu v naivnej viere že je jeho súčasťou. Pretínanie týchto emocionálnych väzieb je známy bolestivý proces, ktorý predsalen tiahne človeka k zemi. (Jeho vedomou formou je súcit , ktorý by sme mohli pri troche odvahy mohli definovať, ako reflektovaný a uznaný cit, bez nároku na jeho vlastnenie). Ľudská psýché síce využíva rozlišovacích kategórií pre zvyšovanie efektivity žitia, pre emocionálny život by však bolo výhodnejšie akceptovať vôľu stvoriteľa. V túžbe po Nirváne je možno obsiahnutá snaha o relativizovanie týchto materiálnych síl.
Zdá sa, že dualita, ktorá je podmienkou poznania, je zároveň cieľom zničenia – nirvány. Vedomie je iste nádherná veličina, ale tak, ako by bez noci nebolo dňa ani bez ega by nebolo božského. Človek má ako jediný tvor možnosť tento rozpor, absurdný, paradoxný, predsa však zmysluplný fenomén prejavujúci sa v ňom samom poznať. Tento, zdá sa bude pôsobiť stále. Nevedomie bude neustále produkovať nové a nové obsahy, ako produkty inteligentnej komunikácie s vedomím. „Vševedomosť“ nepotrebujúca nevedomie, alebo ak chcete transcendenciu by sa stala opäť iba mechanickou mašinou, aj keď „dokonalou“; vo svojej podstate, by sa však nelíšila od tej fungujúcej úplne nevedome. Umenie, veľké myšlienky, konieckoncov každý život, ktorý sa úprimne dotýka vlastných koreňov vzniká ako následok poctivého utrpenia, bolestných emócii a pádov človeka bojujúceho s doslova materiálnou silou inštinktívneho sveta.
Proces „sťahovania projekcie“ je dlhodobý a bolestný proces, ktorý sa môže odohrávať iba na poli úprimného spojenia dvoch pólov, alebo úprimného spojenia dvoch ľudských bytostí. Prostredníctvom živúceho vzťahu sa zvýrazňujú hranice medzi tím čo človeku skutočne patrí a medzi tím čoho je obäťou. Možnosť rozpoznať ego od non-ega, je vlastne preto nesmiernym darom. Odlíšenie ega od od Reality ju takto predostiera v neduálnej forme. Zviera sa v jednote pravdepodobne nachádza neustále, žiaľ, zdá sa, že si toho nieje vedomé. Človek má „čosi“ odlíšené. Či už ho rozpoznáva vo svojom okolí, alebo u seba samého najlepšou stratégiou jeho prekonania je jeho prijatie. Prijatím sa človek zmieruje so svetom, prijatím činí seba stvoreným a nahým tvorom stojacim voči nepochopiteľnému Stvoriteľovi, prijatím opúšťa sám seba a odovzdáva svoje ego osudu, ktorý hrá pri vyčerpaní všeckých možných ľudských potenciálov stále prím. To tajomné prijatie, ktoré sa snáď nedá slovami nijako popísať by sme mohli nazvať láskou… A tu, sa na konci tejto práce nirvána a láska stretávajú vo svojej podobnosti a zlievajú ako dve rieky v jedno: absoútnu skutočnosť a prísľub vyslobodenia so sveta hmotného…
November 3, 1998
‘Tis now the very witching time of night,
When churchyards yawn, and hell itself breathes out
Contagion to this world: now could I drink hot blood”
[William Shakespeare, Hamlet, cca 1600][1]
Třicátého prvního října oslavuje Mexiko[2], Brazílie, Skotsko, Austrálie, Nový Zéland, Puerto Rico, ale také Kanada a hlavně Spojené státy jeden z nejpodivnějších a také nejpopulárnějších pohanských svátků: Halloween. Tento svátek, který v posledním desetiletí proniká též do České republiky a překrývá se se svátkem „dušiček“, má svůj původ ve starověkém keltském zvyku oslavovaném už více než před 2 000 lety v severní Francii, Anglii a Irsku, ale v různých podobách ho nacházíme v mnohých náboženstvích a mýtech po celém světě. Téma, které tak vynáší na světlo, má pro zdravé fungování lidské psychiky nesmírný význam.
Keltsky se tento svátek nazýval samhain. Staroirské a též galické slovo samain znamená listopad, samfuin znamená konec léta, ale též konec „letního období“ (sám - summer, angl. léto, fuin, konec, západ slunce). Festival byl vlastně oslavou konce léta a sklizně v galické kultuře a zároveň začátkem keltského nového roku. Galický kalendář rozděloval rok na dvě poloviny, jednu temnou, počínající měsícem Samonios, a druhou světlou, počínající měsícem Giamonios. Samhain zahajoval vstup do temné poloviny roku. Oslavy nového roku trvaly tři dny: trinix-samo-nii (keltsky třídenní oslava). Keltský kalendář byl více v souladu se zemědělskými cykly než pohybem vesmírných těles; jeho báze je proto více psychologická než astronomická. Součástí rituálu bylo zapálení ohňů na vysokých vrších a rovněž rozhodnutí, která zvířata budou utracena, aby lidé mohli přežít tuhou zimu. V Irsku a Skotsku se tento den nazýval Féile na Marbh - festival mrtvých; zima s sebou zpravidla přinášela daň v podobě mnohých lidských životů. V dnešním Irsku a Skotsku se dodnes během této noci přiznává místo mrtvým a vyprávějí se příběhy zesnulých předchůdců. Podle keltské tradice se vlastně tehdy, když se jedna polovina roku překrývala s druhou, svět duchů (mrtvých) přiblížil ke světu žijících natolik, že to mělo za následek vznik neobvyklých (paranormálních) a často strašidelných jevů. Podle tradice se duchové během tohoto svátku procházejí mezi lidmi, z čehož vyplývá hodně konfliktních situací. Duchové však nejenom strašili a ničili úrodu, ale rovněž podávali druidům (keltským kněžím) zprávy o budoucnosti nebo podsouvali tajná doporučení ohledně výběru partnera pro manželství, počtu budoucích dětí, rodinných záležitostí, zásob na zimu apod.[3] Druidi stavěli obrovské vatry, kolem nichž se keltské rodiny shromažďovaly (symbolicky sjednocovaly) a přinášely oběti svým bohům, aby je tito ušetřili svého hněvu během dlouhé zimy. Během svátku se Keltové odívali do zvířecích kostýmů a nosili masky zvířat, čím se zdůraznil průnik animálního světa se světem lidským, čemuž dnes můžeme rozumět jako snaze o patřičné uznání důležitosti instinktivního aparátu. I když měly tyto oslavy hrůzný nádech, byly v nich také přítomny emoce přitažlivosti a fascinace. Účastník oslav tak prožíval rituál v jeho celosti; s pathosem, strachem, pokorou a úžasem.
Poté co si Římané podmanili většinu keltského území (kolem roku 43 před n.l.), tento svátek postupně splynul s římským svátkem feralia, uctívajícím pekelné síly a vzdávající hold všem mrtvým, a se svátkem pomony, tj. svátkem bohyně ovoce, ovocných stromů a sadů. Snad proto se dýně, pozdně dozrávající a jablko a sladké ovoce zachovaly až po dnešní svátek Halloweenu. Pomona, spolu s Numinou[4], byla ale rovněž bohyní temných lesů, bohyní inspirace a strážkyní lidí a jejich obydlí. Dohlížela na to, aby byl duch těchto chráněn před zlými silami. Kolem roku 800 n.l. už bylo keltské území podmaněno křesťany a židovsko-křesťanskou kulturou. Papež Gregor III. vyhlásil první listopad za svátek všech svatých (do té doby slavený 13. května), tedy svátek, při němž se uctívají mučedníci a bohem milovaní zesnulí, kteří v nebesích spatřili Boha. Následující den (2. listopad) byl později, kolem roku 1000 n.l. vyhlášen dnem svátku všech duší, pro ty zesnulé, kteří sice věřili, ještě však nebyli zcela očištěni od hříchů. Záměrem papeže bylo nahradit samhain ryze křesťanským svátkem. Mezi lidmi byla tradice natolik živá, že se mnoho symbolů a úkonů nakonec přeneslo do druhého listopadu. Ceremonie se nazývala all-hallows, nebo all-hallowmas (ze staroangličtiny alholowmesse Den všech svatých) a den před samhainem byl all-hallows eve, (anglicky eve – předvečer) odtud hallowe’en nebo halloween. Halloween se teprve poměrně nedávno oddělil od svátku všech svatých a posunul na 31. října, kde opět nabyl svůj „pohanský status“. To vše k nevoli svaté církve, která na svátky pohlíží v lepším případě jako na „nerozvážně blbnutí“, v horším jako na „uctívání ďábelské síly“.
Samotný svátek Halloween pochází z Irska a do Severní Ameriky doputoval někdy v polovině devatenáctého století. Během dvacátého století se pak rozšiřuje po celé západní Evropě. Součástí halloweenových oslav je nošení masek a kostýmů, zvláště pak strašidelných masek, navštěvování strašidelných domů, vyprávění hrozivých příběhu, sledování hororů a zakládání vater. Malé děti navštěvují své sousedy, straší je (trick-and-treat) a dostávají za to pomlázku, podobně jako u nás na Velikonoce[5]. Neoddělitelnou součástí Halloweenu je pak vyřezávání červených dýní do tvaru masky. V USA se to během Halloweenu doslova hemží kostlivci, duchy, čerty a různými strašidly. Američané zaplatí jen na kostýmech každý rok asi 5 miliard (!) dolarů. Další stovky milionu dolarů vydělají video půjčovny a kina. Halloween komerčně předčí i Vánoce.
Rituály a oslavy duchů, zemřelých či smrti nejsou ve světě ničím výjimečným. Kromě řeckých a egyptských rituálů vzpomeňme australský rituál alcheringa, indický rituál shraadh, tibetský festival zesnulých ullambana nebo čínský festival duchů zhongyuan jie.
Kdyby Halloween a jiné podobné oslavy vůbec neměly smysl a byly by jenom automatickým opakováním tradice, patrně by si nezachovaly takovou přízeň až do dnešních časů. Můžeme proto usuzovat na jejich nesmírnou psychologickou důležitost. Nedávné průzkumy ukazují, že 1/3 dospělé americké populace věří na duchy, a z toho 20 procent dotázaných věří na čarodějnice a kletby. I když existuje malé procento nevysvětlitelných ukazů, díky nimž je musíme brát s respektem, podívejme se tady na možný psychologický důvod této víry [6].
Otázka smrti je stejně tak důležitá, jako otázka života. Smrt formuje náš život právě proto, že ho završuje. Je proto důležitou součástí života, právě tak jako jeho počátek. Smrt se objevuje spolu s životem. Neexistence vědomí sice znamená nesmrtelnost, ale zároveň neexistenci života, tedy smrt. Jen to, co je vědomím postihováno, skutečně existuje. Neživý svět „jen pro sebe“ je pro lidskou bytost zcela bezcenný.[7] Na to, aby započal existovat, se musí zrcadlit alespoň v jednom vědomí. Zrcadlení světa ve vědomí může mít řadu podob a též různou kvalitu. Svět, který vnímá Dalajláma, nebo svět zrcadlící se v malém dítěti od sebe dělí nejen míra znalostí, ale rovněž kvalita prožitku svobody.
Život je neodlučně spjatý se svou sestrou finalitou, konečností. Nedokážeme si ani představit, jak by život vypadal, kdyby smrt nebyla jeho součástí. Veškeré mravní a společenské zákony by se neexistencí smrti nekonečně zrelativizovaly. Jako vsechno, co postrádá svůj protipól, by se život bez završující smrti stal vězením degradující lidskou svobodu na nástroj poslední volby. Smrt vždy byla a vždy bude největší neznámou života. Implicitně se v ní odráží spravedlnost, která nemine nikoho. Psychologicky to znamená, že smrt a vše ,to, co je za životem’, tedy tak říkajíc v ,krajině duchů’, se nachází v nejhlubší temnotě, temnotě, odkud pronikají jen velice slabé hlasy. Možnost absolutního posouzení jejich pravdivosti je nám navždy odepřena, stále si k nim ale můžeme vytvořit vztah. Smrt zůstává nejtajemnějším objektem psychologických projekcí života.
Už od dob, co se u člověka vyvinulo symbolické uvažování, je smrt v lidském vnímání obdařena dvojí významem: (1) budícím strach z absolutního konce, nebo absolutního trestu a (2) očekáváním slastně pokračující existence: tedy, ráje. Pochopitelně na obojí se váže úzkost, jelikož jedinou jistotou je, že tajemná odpověď zůstává nejistá.[8] Tato duálnost vystihuje dva různé úhly pohledu: ego neboli jáské vědomí se na smrt dívá se strachem, protože pro něj znamená zánik a totální disintegraci a ztrátu toho nejzákladnějšího a nejposlednějšího – bytí. Nevědomí naopak - jak ukazuje mnoho mýtů - vnímá smrt jako fascinující radostný návrat do ráje. Podle mnohých tradic je tato věčná blaženost podmíněna povahou skutků činěných v průběhu života a slibuje trest za hříchy. Jak se tedy rozhodnout, ke kterému pólu se přiklonit?
Duchové pozůstalých mohou jediní znát odpověď na největší otázku. Proto je rituální kontakt s nimi nesmírně psychologický důležitý: pomáhá integrovat - zpracovávat - existenciální úzkost. Duchové v nevědomí skutečně žijí, což přeloženo do psychologického jazyka znamená, že obavy a vůbec vše, co otázku smrti provází, spočívá latentně v nevědomí. Jejich uznání a konfrontace s nimi se u pradávného člověka (tzv. primitiva) odehrává prostřednictvím projekce do okolního světa. Duchové a zemřelí tak mohou během Halloweenu strašit a honit. Už nemají podobu úzkosti a špatné nálady, strachu, či neurózy, ale nabývají konkrétních (objektifikovatelných) podob. Strach tudíž může být symbolicky odžit! Vágní a neidentifikovatelný sentiment nabývá lidských - antropomorfních - rozměrů. I když se jedná jen o určitou vývojou fázi stahování projekcí, přece jenom je velice důležitá. Svět duchů s lidským se vzájemně překryly.
Překrývání se světů duchů a lidí, které se děje na halloweenské svátky, odpovídá proto překrývání se hranic vědomí a nevědomí. Respektive zvýšení úrovně energie nevědomí, na což nemůže vědomí reagovat jinak než zvýšenou pozorností. Je to nevědomí a vše, co se „v něm ukrývá“, s čím jsme konfrontováni. Obsahy, kterých jsme si buď vůbec nebyli vědomí, nebo jsme je pečlivě popírali a odmítali jako absurdní, se teď objeví jako duchové a chodící zombie. V období Halloweenu je dokážeme přijmout za vlastní daleko snadněji. Vystavování se tomuto strachu v určitém, tomu vyhrazeném a ohraničeném období roku, do jisté míry odpovídá konfrotaci se strachem v kontrolovaných a bezpečných podmínkách psychoterapeutického sezení. Bezpečí ovšem není dáno přítomností terapeuta, ale celkovou atmosférou svátku. Skutečně, mnoho lidí si zvolí hororový film nebo knihu Stephena Kinga jenom během Halloweenu. Bylo by mylné se domnívat, že halloweenové svátky berou vážně jenom děti, protože se mnohokrát za pláštíkem smíchu a minimalizování skrývají hlubší pochybnosti a obavy i u dospělých. Okolnost, že si to mnoho z nás nepřipouští, ještě neznamená, že v hloubi duše se nás to netýká. Každý rituál působí nevědomě, a tedy do jisté míry i proti naší vůli. Pochopitelně děti jsou blíže instinktivní sféře, jsou tedy mnohem citlivější k působení nevědomí, prožívají tedy Halloween a všechno, co k tomu patří, mnohem hlouběji.
Jistá atavistická identifikace lidí se svými zvířecími předky nebo s různými strašidly a příšery, tak typická pro svátky Halloweenu, se dá psychologicky interpretovat jako snaha o proces integrace nevědomí. Jde o proces fylogenetické regrese, kdy se ego-vědomí dostává do kontaktu s animální (a tedy bazální) formou instinktu. To samo o sobě evokuje strach z deintegrace; vědomí najednou pocítí úzkost, protože dlouhý proces evoluce jakoby střemhlav padl zpět do svých počátků. Navázat vztah s vnitřním zvířetem, které v nás vyvstane je však nesmírně důležité. Instinkty, o kterých se „moderní“ člověk domnívá, že je jednou provždy překonal, ve skutečnosti nikdy nezmizely, jen v nevědomí tiše plavou jako latimérie v hlubinách oceánu.
Nejedná se o pouhé vystavování se strachu, ale o vysoce promyšlený přírodou řízený proces proměny. Sestup do nevědomí a konfrontace s „duchy“, má totiž symbolickou dimenzi. Protože symbol vždy zahrnuje neurčitelnou a nepochopitelnu část, znamená to, že konfrontace s ním vždy také působí tajemně. Vystavení se mu proto znamená ponořit se do očistné a léčivé lázně, kterou nevědomí představuje. Vědomí je tak vystaveno instinktivnímu procesu proměny. Dávný člověk toto velice dobře rozeznal, a proto přistupoval ke „svým“duchům a zesnulým s patřičnou vážností. I když to, co dnes nazýváme nevědomím, on nazýval světem duchů, považoval ho za zdroj své moudrosti. Skrze něj získával sílu a moudrost potřebnou ke zvládání života ve hmotném těle včetně všech peripetií, jež z toho vyplývají. Prostřednictvím mýtů a rituálů vyvolával své duchy, aby mu pomohli rozšířit obraz světa až za hranice jeho života. To, že jim skutečně věřil, mu umožnilo čerpat ze živé studnice nevědomí sílu, která je mnoha moderním lidem odepřena. Jen málo kultur propracovalo institut kontaktů se smrtí do takové podoby jako staří Egypťané. Úkolem egyptských mystérií bylo iniciovat živé do života „po“ smrti. Tento život po smrti však můžeme chápat jako iniciaci do života, který je opakem smrti, tedy – v psychologickém smyslu – do života překonávajícího předchozí stav nevědomí, temnoty a ignorance. Smrt je z tohoto pohledu vlastně nedokonalým životem, životem bez vědomí, tedy bez přítomnosti božství. Tyto paralely najdeme v antických rituálech i pozdějších tradicích křesťanství a jiných náboženství. Bardo Thödol může být rovněž považováno za nauku, jejímž cílem je iniciovat duši do své původní božské podstaty, kterou ztratila během narození.[9] Proto je spirituálního klimaxu dosaženo v momentu vypršení života. Rituál vnímal život a smrt v intencích jejich symbolické konotace, protože projekce, jež se na smrt vážou, nikdy nemohou být konkrétní, jasné a racionálně vyčerpatelné. Komunikace skrze symbol není banální hrou, při níž se vyvolávají duchové, ale těžkým úkolem, kdy se jáské vědomí vztahuje ke skutečnému světu, světu naléhavě vyžadujícího morální dimenzi.
Halloweenové svátky jsou velice zjednodušenou formou iniciací do světa „po“ smrti. Druidští mniši jen velice instinktivně zprostředkovali to, co je v Bardo Thödol teoreticky rozpracováno do nejmenších podrobností. V obou případech se jedná o snahu být vědomě přítomen iniciaci do nového života. Jungovská analýza je vlastně jistým druhem takovéto iniciace v tom smyslu, že napomáhá integraci struktury bytostného Já do vědomí. Jung říká: „Toto pronikání do spodních složek vědomí je svým způsobem maieutika v sokratovském smyslu vynášející na povrch psychické obsahy, které byly doposud jen ve stádiu zárodku, subliminální, a proto ještě nenarozené“.[10] Život „před“ narozením odpovídá původní, nevědomé celosti, absolutnímu dobru v platónském smyslu. Duše, která se rozpomíná na svou původní božskou podstatu, se vlastně znova narodí. Hlubinná psychologie považuje transformaci doslova za znovuzrození. Navázáním dialektického kontaktu s archetypálními silami se dostává lidské moudrosti nejvyšší úrovně. Primitivní člověk měl oproti modernímu člověku tu výhodu, že rituální kontakt s archetypy byl pro něj samozřejmou součástí života. V tomto směru byl mnohem moudřejší než „moderní“ člověk, ktery zbožštil racionalitu do takové míry, že se slepě vystavil archetypálním energiím. Archetyp, jako zdroj energie, se nedá ,odmyslet’ žádným trikem. To ani není cilem, vytvoření vztahu k archetypu je nejméně komplikovanou formou bytí.
Tzv. primitiv totiž žil v dialogu se svými archetypy, komunikoval se svým nevědomím, tím byl u něj zabezpečen plynulý psychický vývoj. Carl Jung píše: „Zatímco člověk, který postrádá víru, kráčí v ústrety nicotě, ten, který vložil svá očekávání do archetypálních sil, následuje cestu života v ústrety smrti. Oba se samozřejmě ocitají v nejistotě, jeden však žije život proti svým instinktům, druhý v souladu s nimi“.[11] Když naopak těmto archetypům - nebo chcete-li duchům - není věnována vědomá pozornost, pak se mohou obrátit proti přirozeným instinktům. Jak může být archetyp smrti nebezpečný, když se neuzná jeho symbolický rozměr, ukazuje James Hillman ve své knize Duše a sebevražda.[12] Nerozpoznání symbolického rozměru smrti a jejích nároků vede k archetypálnímu posednutí vyvolávajícího touhu po sebevraždě. Smrt a znovuzrození může být pociťováno jako tělesná nutnost, duše však nic jako tělo nepozná, proto každé její nutkání je vlastně archaickou touhou po transformaci. Pak je úkolem pochopit, že naše tělo nemusí zemřít, že jen stare v nás umírá, aby mohlo být nastoleno nové „duchovní tělo“. Když následujeme archetyp příliš konkrétně, ocitáme se rovněž v konkrétním, tělesném zajetí jeho vlivu, když ho však dokážeme nahlédnout symbolicky, můžeme archetypální energii sublimovat a transcendovat tělo a nedorozumění, které z jeho počitků vyplývají. Fyzická destrukce neboli fyzické řešení konfliktů pak není zapotřebí. Práce na obsahu archetypu [smrti] tudíž vede k životu.
Duchové, tedy ty nerozpoznané obsahy lidské psýché, které nás pronásledují, a to, jestli je nás život bezpečný nebo ne, spadají do oblasti toho, čemu hlubinná psychologie říká stín. Tedy za hranici viditelnosti [vědomím]. Čím více jsou v tomto stínu, tedy čím více jsou zatlačeny do nevědomí, tím větší je jejich destruktivní potenciál. Halloween nás učí, že vědomým přístupem k tomuto „nebezpečí“, ať už je to zesměšňováním, ridikulizací nebo prožitkem hlubokého strachu, se dokážeme s otázkou smrti lépe vyrovnávat.
Tady se dostáváme k fenoménu, který v poslední době už není ryze americký; a sice k fascinaci brutalitou a násilím. Touha věčně se zabývat sledováním brutálních filmů nebo hraním násilných počítačových her vypovídá o vědomém podceňování tematiky smrti. Vypovídá tedy něco o povaze nevědomých obsahů americké psýché. Když je vědomí odňata možnost projevu přirozené agrese, je pravděpodobné, že se tato energie hromadí v nevědomí. To, co je opominuto vědomě, vyvolává posedlost: nevědomé nutkání ke konfrontaci. Tento psychologický jev se nazývá kompenzace. Jde o instinktivní snahu přivést na světlo vědomí to, co je opominuto. Podobně jako vede přehnaná sexuální zdrženlivost k erotickým fantaziím (nebo dokonce nutkavým aktům) a přemrštěné diety k impulzivnímu přejídání, vede přehnané ulpívání na životě k zesílení jeho protipólu: smrti! Příroda se snaží o rovnováhu, a proto přivádí do vědomí stále oba póly, z nichž se skládá. Odmítané i žádoucí se v něm musí spojit, jestliže má být dosaženo kýžené psychické svobody. Jinymi slovy instinktivnim a společenským nárokům se musí dostat reflektivní harmonizace, musí se spojit uprostřed psychického pole, uvnitř transsubjektivní reality. Přesně tak, jak se během samhain spojil svět duchů se světem lidským, aby mohl člověk přežít krutou zimu, ne roztřesený strachem ze smrti, ale spokojený a posílený, protože mu duchové sdělili přesně to, co potřeboval vědět.
Literatura
[1] „Této noci bosorské, skrz hřbitova chřtán - peklo chrlí, tu nákazu co svět zdrtí: teď opíjet mohu se horkou krví“. (volný překlad z angličtiny autor)
[2] Španělsky Día de los Muertos
[3] První zmínka o Druidech - druidae (Δρυΐδαι) pochází z druhého století (Soton Alexandrijský), tedy období, kdy byl jejich institut zároveň římským státem postupně potlačen. Jejich existence však sahá hluboko do období před Kristem. Kořenem slova druid je „dub“, též „pevný“. Věřilo se, že Druid měl schopnosti umožňující mu nepodlehnout ničivé síle temnoty a prázdnoty. Jejich náboženství bylo polyteistické a bylo založené na víře v léčivou sílu přírody. Různé stromy, živly, jako oheň, kameny a jiné předměty, též řeky atd., měly schopnost duchovní proměny. Jednalo se vlastně o formu animismu. Užívali symbolických prostředků, jako je rituál, vyprávění příběhů a mýtů, hudba, písně a techniky extáze. Základním úkolem druidské léčby bylo najít zbloudilé duše a přivést je zpátky na zem, tedy to, čemu dnešní psychologie říká transformace. Druidi byli duchovními poradci a filosofy, kteří znali tajemství přírody, a mohli tak pomáhat se životními problémy. Druidi byli vlastně šamany v pravém slova smyslu. Více Eliade Mircea, Šamanizmus a nejstarší techniky extáze, HOT Argo, Praha, 1997.
[4] Odtud slovo numinózní (numinosum).
[5] Tradice “trick-and –treat” pravděpodobně pochází z období, kdy děti chudých Irů chodily od domu k domu a přály lidem požehnání, za což si vysloužily jídlo.
[6] Zdroj: Rochester, N.Y, Business Wire, 2008.
[7] Kazatel, 9:5, „Nebo živí vědí, že umříti mají, mrtví pak nevědí nic“ (...) Bible Kralická.
[8] Podle Tillicha nezpůsobuje největší úzkost strach z trestu, ale nepřítomnost příslibu trestu nebo odměny, jakožto záruk, že v životě je obsažen význam. Tillich Paul, Gomes Peter J., The Courage to Be, Yale University Press, Yale, 2000, s. xxii.
[9] Jung, 1935, par. 841-2.
[10] Ibid.
[11] Jung, 1961, s. 306.
[12] Česky, Hillman, 1997.