Medzi človekom a umením existuje hlboké puto. Snáď už od doby, keď človek poprvýkrát vytvoril niečo, čoho symbolický význam prevyšoval význam praktický. Artefakt, ktorý slúžil komunikácii, vdýchol hmote ducha. Je asi málo ľudí, ktorí by popierali význam umenia. Súvisí predsa priamo s tým, čo nazývame vyspelosť kultúry. V posolstve umenia sa skrýva tajomstvo. Odpoveď na skrytý zmysel obsahu. Na to aby sa mohol človeku zdeliť a osloviť ho nestačí iba vnímať, ale prijať ho. Subjektívny prežitok sa tak stáva kľúčom k pochopeniu objektu – umenia.

Umenie nám nastavuje dve tváre. Tou prvou k nám prehovára umelec, tou druhou – takpovediac Boh. Jedna otvára cestu k umelcovmu osobnému nevedomiu (a vedomiu), druhá  umelca ďaleko presahujúcemu –  kolektívnemu.

Nieje jednej tváre v umení, pretože Boh by bez človeka nemohol posobiť a človek, ktorý by chcel rozprávať iba svoj ľudský príbeh, by zachvýľu zistil že prostriedky, ktorími by to chcel urobiť sú vyčerpateľné ako jesenné zásoby červeného vína.

Kontakt s umením je pre každého väčší, alebo menší zážitok. Záleží od citlivosti, každého z nás.

Zanecháva ale pocit, či chuť…Chuť toho, čo každý z nás pozná snáď  už od kolísky. Nieje to žiadna určitá chuť, nemá voňu ani rozmer, ani čas. Je neprítomná a predsa stále s nami, nepoznateľná a predsa tak dobre známa. Stále o krok pred nami a predsa chuť čohosi, čo sme už dávno zanechali za sebou kdesi v dávnej minulosti. Je to chuť tajomstva.

Keď pozorujem umelca pri práci nemožem sa vyhnúť pocitu, že umelec je meditujúcim mníchom. Že lesk transcendentálneho zdroja zrkadliaceho sa na jeho diele  pozdvihuje  jeho osobnosť do výšin, ktoré ostávajú nám normálnym smrteľníkom nedostupné

Snáď každý má k umeniu nejaký vzťah. Negatívny či pozitívny, alebo dokonca neutrálny. Na tom nezáleží. Záleží iba na tomto vzťahu samom. Mnoho kritikov umenia ho posudzuje, ako čosi čo má historické súvislosti, zámer a  hodnotu. Tie pochopiteľne má, sú to takzvané vonkajšie faktory kvality. Kritéria tejto kvality častokrát vypovedajú iba o tom, ako dané umenie zapadá do  schémy kritikov, vel‘mi ich však nezaujíma ako umenie posobí na jednotlivého človeka.  Mnohí racionalizujú umenie v mene zachovania jeho hodnoty. Psychológ pozná iba jeden „správny“ vzťah k umeniu a to individuálny, osobný – svojský. Iba takýto vzťah može umeniu umožniť naplniť jeho úlohu. A tento vzťah je nenapodobiteľný. Je to vzťah duše človeka k sebe samej. Je to vzťah jedinečného k všeobecnému. Terapeuti, ktorí pracujú so štetcom, alebo hlinou dobre poznajú strach človeka tvoriť, z vysvetlením : „ja  však niesom  umelec“. A predsa ten, kto tvorí má v rukách prostriedok pochopenia svojho trápenia. Vlastného tajomstva. Je tímto tajomstvom hlbina nedosiahnuteľnosti, alebo je tajomné všetko čo nieje momentálne poznané?  Prečo tajomstvo fascinuje románopiscov, režisérov a vládcov?  Prečo je tak častým námetom  mýtov a legiend?  Čo je na tajomstve tak tajomné ? Skúste si len tajomstvo nejako predstaviť a uvidíte ako sa  proti vám vzoprie celá vaša duša.  Ako si možte predstaviť niečo, čo presahuje predstavivosť samu, budúci vývoj vecí, ich prítomnosť a minulosť? V človeku takáto predstava vyvoláva okrem iného častokrát aj pocit strachu. Tento  fenomén dobre známeho odporu ega  voči uvedomeniu poznáme všetci.

Ten, kto posudzuje umenie na základe vonkajších kritérií, trendov alebo smerov asi len veľmi ťažko pochopí jeho vnútorný význam. Snáď prostredníctvom smeru ktorý si zvolil ako reprezententa svojich postojov ovplyvňuje iné postoje a iné smery, svojej duši však nenastavil zrkadlo. Konzumuje bez vzťahu a tým si uzatvára cestu duševného vývoja. Kde nieje vzťahu nieje ani účinku. Brány do osobného tajomstva umenia tak zostávajú preň naďalej zatvorené. Ten „kto“ umenie vníma nieje rozum, ale človek v nás. Človek schopný rastu. Celý človek. Bytosť, ktorá može byť dotknutá – a teda zmenená.

Dalo by sa zjednodušene povedať, že umenie a symbol majú spoločnú vlastnosť a síce tú, že sprostredkúvajú individuu kolektívne dedičstvá duše.  V kantovskom zmysle umožňujú apriornú formu naplniť obsahom. Nieje umenia, ktoré by nesymbolizovalo, prinajmenšom jeho tvorcovi.

Symbol, takisto ako umenie sú niečim, čoho obsah nemôžme pochopiť bez toho, aby sme nahliadli vzťah k vlastnej duši a vydali sa tak na cestu sebapoznania.

Práve tajomstvo umenia (alebo povedzme tajomstvo prežitku) hrá na tejto ceste úlohu doležitú tak, ako doležitá je táto cesta sama. Je jej cieľom, priechodzím bodom aj dôvodom. Umenie, pretože svoj obsah nezjavuje bezprostredne, ale až prostredníctvom vzťahu, tajomstvo skrýva.

Z toho vyplýva, že odovzdať sa mystériu tajomstva dokáže iba individuálna duša skrze individuálny vzťah. Terapia, pri ktorej by ste vnútili niekomu obecné normy, nemože poskytnúť priestor, pre subjektívne vysporiadanie sa s problémom. Aj keď je pôvodom,  projekcie kolektívny obsah, može ho subjekt spracovať a pochopiť iba individuálnymi prostriedkami. Komerčné davy, ktoré nezakúsili prežitok si prikláňajúc k tomu či onomu smeru – akejsi objektívnej pravde – vytvárajú náhradný, kompenzovaný vzťah k umeniu. Identifikácia je dosledkom nedostatku vedomia. Vonkajšie hodnoty možu dobre slúžiť ako prostriedky, ako ciele sú však zväzujúcimi putami. Vedomie dokáže voliť medzi dobrom a zlom. I keby tieto pojmy boli neviemako relatívne bez sebapoznania by boli prachobyčajným a jednofarebným „jedným“. Najväčšie tajomstvo hľadali stredoveký alchymisti v hmote. Nehybnej, mŕtvej  hmote. Kameni. Poctivým hľadačom pravdy však nakoniec svoje tajomstvo odhalila. Umožnila vedomiu zhliadnuť svoj vlastný odraz… Self človeka jeho, absolútnosť, božskú prirodzenosť, ktorá má možnosť uvedomiť seba. A čo može pre to vytvárať lepšie podmienky než možnosť projekcie v nekonečnosti. Tajomnosti?

Akonáhle vedomie dosiahne schopnosti vnímať tajomstvo musí  to byť naozaj sila, ktorá by mu zabránila nasledovať jeho mámivý šepot. Psychológ pozoruje tento proces často. Ak sa človek dostane do kontaktu so svojím osbným tajomstvom zrazu vie, že niečo vedieť má! Nevie čo, ale cíti, že je to pre neho doležitejšie než akékoľvek vonkajšie poznanie. Nezaujíma ho už aké dokumenty tají americká CIA, ale čo mu chce povedať jeho sen, mučivá intuícia, neodsugerovateľná potreba poznania. Akoby jeho vedomiu už oddávna patrila táto nevedomá informácia. Akoby sa pre toto poznanie narodil. Nepochybuje o tom že má naň právo. Začína tušiť, že  žiadna hmota ani sterilná a pominuteľná vášeň nedokáže  uhasiť jeho smäd. Dostáva šancu k prekonaniu matérie – nehybnosti a ticha.  Nemá však zatiľ kľúč, ktorým by odomkol brány, za ktorými tajomstvo spočíva.       Kým sme boli deťmi tento kľúč sme nepotrebovali. Naša psýche aj naše vedomie rástlo vedené inštinktom prírody. Tento inštinkt sa prirodzene nevytratil, je potenciálne prítomný stále, s rozvojom „rozumu“ však jeho vplyv oslabol. Úlohou dospelého človeka je naslúchať mu a  umožniť  pracovať v jeho prospech. A ak sa mu podarí skutočne vedome otvoriť tajomstvu, zakrátko (alebo aj po dlhom boji) zistí, že  sa ocitá v novom duševnom území – duchovne rastie. Je schpný začleniť a vidieť seba v širších súvislostiach. Zisťuje síce že múdrosť spočíva v uvedomení si svojej nevedomosti, hlúposti, ale kontakt s tajomstvom sa  stáva prirodzenosťou na jeho ceste životom. On sám sa stáva jeho strážcom. Vie, že takto chráni  vývoj sám. Skrze neho oživuje dávno uspatú nádej, že by to bol on , kto by  mohol pochopiť zmysel života. Táto otázka už nepatrí  do rozprávkových kníh, ale do jeho vlastného, osobného, neopakovateľného zážitku kontaktu so svojou dušou.  Aj keď nikdy samo tajomstvo neodhalí, pretože mu stále uniká o krok, privádza ho však do vyššieho stavu poznania. Ak chcete : rozširuje vedomie.  Je ako Hérmes, posol bohov, vedomia, pokroku, ktorý stále pomáha konečnému človeku stojacemu pred nekonečnom.  Človek, vlastne zrazu zisťuje že tajomstvom je on sám pred sebou, že v každom pominuteľnom bode života stojí pred čímsí väčším. Pred možnosťou poznania. Nielen preto, že má možnosť spoznať nevedomé skutočnosti, ale preto, že poznáva nepoznateľnosť samú. Prijíma nepochopiteľnosť ako trvalé tajomstvo. Skúsenosť nekonečnosti. Prezrením nie obsahu, ale  hodnoty tajomstva sa stáva tento proces aktívnym. Tajomstvo je zrazu TU. Stáva sa stálym predstupňom vedomia. Z hľadiska teórie finálneho aspektu vývoja by sme mohli chápať tajomstvo ako  duševný atraktor ľudského pokroku. Podobne ako v otázkach morálky, človek ho aktívne nevytvára, skôr by sa dalo povedať vedome umožňuje jeho posobenie. Alebo ináč : nevytvára racionálne bariéry jeho nahlidnutia, resp. bolo by ideálne, ak by ich nevytváral.  Tajomstvo predchádzalo rozriešeniu neurotického konfliktu, jeho prítomnosť však nepominula – predchádza naďalej oslobodzovaniu človeka spod jarma tráum života – mnoho mýtov ukazuje tajomstvo ako miesto úmrtia a narodenia človeka. Nemôžete ho síce nikdy nikomu zdeliť snáď iba náznakom, predsa však otvára bránu k osobnostnému rastu

Vedomie umožňuje  človeku život prežiť.  V tom je jeho výsostne individuálna hodnotu. Rodí sa iba v jednotlivcovi. Ním sa jednotlivec líši od masy a ním môže masu pretvárať. Inak masa pretvára jeho. Nekompromisne tak ako velí pud. Masové tendencie nepoznajú tajomstvá. Pre ne  je všetko otázkou otvorenosti, alebo zavrenosti. Duch, ktorý pokročil na ceste osobnostnej diferenciácie sa može  pohlcujúcej uniformite (a profánnosti) kolektívu uchrániť jedine tajomstvom. Rituály predkresťanských mystérií, ktoré možeme považovať za akúsi kolísku náboženstva osvetľujúceho zmysel individuality, práve zasvätením do osbného tajomstva umožňovali prekročiť prah kolektivity. Kolektív je časťou, ktorá sa vydáva za celok, vedomie však vie že je časťou celku, ktorý nemože nikdy vyčerpať.

Prežitok, ktorý je celostný – to znamená že sa na ňom podieľa celá úprimná ľudskosť, ktorá je toho schopná – je sám o sebe tajomstvom. Mystériom bytia. Je to individuálna nutnosť, pretože svojou fenomenológiou ustanovuje celosť chápaného. Je Bohom prítomným v človeku. Či už umelec tvorí umenie vedome, alebo nie, podieľa sa na sprostredkovaní vlastného tajomstva iným.  Nuž domnievam sa že, ťažko pochopí tajomstvo umenia ten, kto nechápe umenie tajomstva…

Kladno, 2002